Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

V.Bis: SLÁVNI NÁČELNÍCI, PIŠTOĽNÍCI A BITKY DIVOKÉHO ZÁPADU

Úvod VYŠLO U NÁS V.Bis: SLÁVNI NÁČELNÍCI, PIŠTOĽNÍCI A BITKY DIVOKÉHO ZÁPADU

Autor Vlado Bis zhrnul svoje poznatky o Divokom západe 19. storočia. Čitateľ tak má jedinečnú možnosť prečítať si biografické údaje o najväčších náčelníkoch, pištoľníkoch či osobnostiach a zoznámiť sa s ich životom, poslaním a smrťou. Mnohými z nich sa inšpirovali aj tvorcovia kultových westernov, a to aj napriek tomu, že neboli kladní hrdinovia v pravom zmysle slova. Mená ako Jesse James, Wild Bill Hickok, Wyatt Earp, Buffalo Bill či generál Custer, ale aj Sitting Bull, Crazy Horse, Red Cloud či Geronimo sú dodnes ikonami Divokého západu, synonymom hrdinskosti a dobrodružného života.

Kniha je doplnená o unikátne fotografie, citáty indiánskych osobností a bonusovú poviedku autora. To všetko ako celok akiste prispeje k skvelému čitateľskému zážitku.


Ukážka z knihy:


Ľudia, ktorým učaril Divoký západ, od nepamäti po-lemizovali, čo v najväčšej miere spôsobilo jeho zánik. Určite to bola súhra viacerých faktorov, no na niekoľ-kých sa zhodujú všetci: vyhubenie bizónov, pacifikácia Indiánov do rezervácií a stavba železnice.

      Bizón americký je – našťastie stále žijúcim – dôkazom, že človek už od nepamäti urobil pre peniaze čokoľvek. Ešte v päťdesiatych rokoch 19. storočia sa po severoamerických prériách preháňali stáda tohto majestátneho tvora v obrovských množstvách. Ich počet sa vtedy odhadoval na viac ako 50 miliónov. Zálesáci spomínali, že ak narazili na stádo, tak popri nich prechádzalo niekedy až 40 hodín! Tmavá masa tiel sa valila od obzoru po obzor! Bizóny tvorili hlavný zdroj potravy Indiánov a možno by to tak bolo do-nekonečna, keby... keby do hry nevstúpili chamtiví lovci s modernými zbraňami. Zabíjalo sa pre kožušinu, aj pre určité časti mäsa a jazyk. Ten sa stal vyhľadávanou lahôdkou pre smotánku na východe a v Chicagu dokonca existovala firma, zaoberajúca sa špeciálne konzervovaním bizóních jazykov. Bol to výnosný obchod a spočiatku sa zdalo, že množstvo bizónov je nekonečné. No na scéne sa objavili aj sviatoční poľovníci. Tí nepotrebovali kožušinu ani mäso. Prišli sa len pobaviť a výdatne im v tom pomohla práve železnica, čoraz viac križujúca krajinu z vý-chodu na západ a zo západu na východ. Títo lovci – väčšinou zámožní a znudení biznismani – strieľali ďalekonosnými Sharpskami bizónov priamo z okien vlaku. Mŕtve zvieratá tak zostávali nevyužité na prérii a miesto tragédií označovali len kŕdle vtákov a nezne-siteľný zápach rozkladajúceho sa mäsa. Indiáni sa najprv bezmocne prizerali, neskôr prepadávali skupiny lovcov, no nemohli byť všade.

      Práca lovca bizónov nebola teda riskantná len z dôvodu indiánskeho prepadu. Bola náročná hlavne na fyzickú silu. Sťahovač koží obrátil bizóna na chrbát, rozrezal ho od krku smerom dole, zapriahol za voz a kožu elegantne stiahol. Bola to namáhavá práca a tak niet divu, že o sťahovačov bola núdza a nieke-dy sa na túto prácu posielali aj trestanci. Dreli od rána do večera, v zime či v lete, smrdeli podobne ako mŕtve zvery, boli zamastení od tuku a krvi a nezried-ka sa stalo, že zahynuli pod kopytami splašeného stáda. Pritom bizón pôsobil na prvý pohľad ako hlúpy tvor. Často nehybne stál, kým okolo neho padali mŕtvi druhovia. Až pach krvi ho donútil reagovať, a vtedy sa stádo bezhlavo rozbehlo, pričom valcovalo, čo mu stálo v ceste.

      Indiáni lovili bizónov priamo zo sedla, lukom, ko-pijou či puškou, no podstatné bolo, že zo zabitého zvieraťa zužitkovali takmer všetko. Kožušinu použili na típí, zo šliach vyrábali nite, tetivy na luky či niečo podobné lepidlu, žalúdok využili na nosenie vody, mäso skonzumovali okamžite alebo ho spracovávali pre neskoršie použitie a takisto vedeli použiť určité kosti. Z mŕtvol zastrelených belochmi však úžitok ne-mali.

      Stáda bizónov sa približne do roku 1870 zdali ne-spočetné. Ale netrvalo dlho a lovci spozorovali, že ich už nie sú milióny, už sa nimi nečernie celý obzor. No stále ich bolo pomerne dosť. Objavili sa aj prví „rekordéri“ – Bill Tilgman či Buffalo Bill, ktorý počas svojej loveckej kariéry zabil asi 40 000 bizónov! Za 500 dolárov mesačne aktívne zásoboval mäsom železničných robotníkov a newyorskú smotánku.

    Okolo roku 1872 už ale bizónov rapídne ubudlo, mnohí hladujúci Indiáni preto prichádzali žiť do rezervácií. Vybíjanie bizónov navyše podporovali tí, ktorým Indiáni prekážali – keď nebudú bizóny, nebudú ani oni. V roku 1875 už lovci sliedili za stádami celé dni, oficiálna cena za jednu kožušinu bola 2 až 4 doláre a prérie sa „beleli“ od kostí. Jeden podnikavý farmár neskôr prišiel na to, že keď tieto kosti rozdrví, dajú sa použiť ako kvalitné hnojivo. Bizóny dokonca takmer vyhynuli, v roku 1888 sa ich počet odhadoval už len na necelú stovku. Vtedy niektorí farmári začali chovať na svojich pozemkoch zopár zachránených kusov a tieto sa neskôr rozmnožili. Dnes žijú bizóny na území USA v prírodných rezerváciách, napr. v Yellowstone. V Kanade žije bizón vo väčšom počte, pretože tam nebol až v takom množstve vyhubený.

      Zúfalú situáciu s bizónmi skomplikovalo dokončenie železnice, ktorá sa stavala z dvoch smerov a keď sa spojila, rozdelila stáda na dve polovice, ktoré sa už nikdy nespojili. Bizóny totiž z neznámeho dôvodu ne-prekračovali železničnú trať.

      Druhá polovica 19. storočia znamenala pre Ameriku železnicový boom. Stavalo viacero spoločností, ale lídrami boli Central PacificUnion Pacific, budujúcich trať naprieč kontinentom zo západu na východ, resp. z východu na západ. No kým sa spojili ne-ďaleko Promotory v Utahu, udialo sa v histórii Spojených štátov veľmi veľa.

      Typickým javom počas stavby železnice bol vznik resp. zánik tzv. „mŕtvych miest“. Kde boli železniční robotníci, tam boli potrebné jedálne, bary, saloony ale aj ľahké ženy. Peniaze pritiahli falošných hráčov a najrôznejšiu spodinu. Všetci ľudia podnikavého du-cha putovali so železnicou a doslova cez noc dokázali vystavať mesto. Keď sa stavba železnice posunula ďa-lej, mesto opúšťali a na inom mieste postavili nové. Niektoré mestá zanikli, iné zostali.

      Indiáni sa najprv s úctou a rešpektom a z diaľky prizerali na „železného koňa“ a aj keď nad vpádom belochov zúrili ako sršne, chvíľu im trvalo, kým sa odhodlali na boj. Lenže medzitým už železnica narástla o mnoho kilometrov a čas sa nedal vrátiť. Čínski robotníci, najímaní na stavbu v tisícoch, vynikali usi-lovnosťou i umom (na razenie tunelov používali dynamit) a pri ideálnych terénnych podmienkach vystavali denne aj desiatky kilometrov. Indiáni postupne začali napádať tábory robotníkov, no výraznejší úspech nezaznamenali.

      Robotníkov bolo veľa a často medzi nimi boli aj vynikajúci strelci. Na železnici ale pracovali aj tesári či pokladači pražcov, chodiaci niekoľko kilometrov pred výpravou v malých skupinkách a práve na nich útočili Indiáni s väčšími úspechmi. Najväčšieho nepriateľa ale videli v „železnom koňovi“ – parnej lokomotíve. Zmerať sily s ňou sa v roku 1866 rozhodol náčelník Siouxov – Bruléov Škvrnitý Chvost. So svojimi bojovníkmi prišiel do tábora robotníkov, kde predviedli bravúrne ukážky jazdy na koňoch či presnú streľbu z lukov, a potom sa rozhodli zmerať si sily so „železným koňom“. Najprv usporiadali preteky. Rýchle mustangy síce vyrazili bleskovo, ale dymiaca príšera ich zakrátko hravo predstihla. Potom sa Siouxovia pokúsili chytiť lokomotívu lasom a keď opäť neuspeli, uplietli z kože silný povraz, ktorým sa rozhodli uháňajúcu lokomotívu zastaviť. Výsledok bol viac ako katastrofálny – niekoľko mladíkov skončilo rozsekaných na kusy pod kolesami „železného koňa“ a náčelník Škvrnitý Chvost musel s potupou priznať porážku. Zdalo sa, že železnica bola nad ich sily.

      Lenže približne o rok, 6. augusta 1867, sa usmialo šťastie aj na Indiánov. Tlupa Čejenov pod vedením náčelníka Morčacej Nohy pochopila chyby siouxských priateľov a rozhodla sa bojovať inak. Zhromaždili nepoužité drevené pražce, ktoré neďaleko Plum Creeku zanechali železniční robotníci, a sta-rostlivo ich poukladali na trať. Ako dezert si dopriali niekoľko kilometrov strhnutého telegrafného vedenia – „hovoriaceho drôtu“ –, a pražce ním pevne zviazali. Po ukončení tejto namáhavej práce sa ukryli neďaleko trate a čakali na svoj úlovok.

      Telegrafisti v štyristo kilometrov vzdialenej Omahe okamžite zaregistrovali výpadok a na predpokladané miesto poruchy vyslali šesť pracovníkov z po-bočky Plum Creek na drezine. Tí čoskoro objavili strhnuté vedenie a boli tak zaujatí jeho sledovaním, že prehliadli pražce na trati. Drezina sa s rachotom prevrátila a čejenskí bojovníci porúbali všetkých ro-botníkov.

      Až na jedného. Peter Thompson sa prebral s neu-veriteľnou bolesťou hlavy a v mrákotách videl, ako jednému z Čejenov vypadol do trávy jeho skalp, a tak neváhal, vzal ho a s vypätím síl sa doplazil nazad do Plum Creeku, odkiaľ bol prevezený do Omahy. Tam uznávaná kapacita, doktor Moore, urobil zázrak a za-chránil mu život. Skalp síce nezachránil, cesta do Omahy trvala príliš dlho, no  Thompson nestratil zmysel pre humor a skalp, na ktorý napísal ďakovný text, odoslal doktorovi na pamiatku.

      Medzitým sa udialo mnoho iných vecí.

      Čejeni si síce cenili „víťazstvo nad drezinou“, no tušili, že toto bolo iba skromné predjedlo. Trpezlivo vyčkávali pri trati a po zotmení sa dočkali opäť. Tmou si razil cestu nákladný vlak z Omahy s nič netušiacim rušňovodičom, kuričom a brzdiarmi v služobnom va-góne. Večerné ticho zakrátko preťal obrovský náraz, jeden z mužov vletel do rozžeravenej pece, druhému prerazila brucho radiaca páka. Lokomotíva sa s veľ-kým sykotom prevrátila. Čejeni pobili niekoľko mužov a mohli oslavovať prvé víťazstvo nad „železným koňom“. Umocnili ho sudom pálenky, čo našli v služobnom vagóne. „Ohnivá voda“ spôsobila, že prehliadli niekoľko belochov, ktorí unikli do tmy, no neuhasila apetít po ďalšom víťazstve, práve naopak. Na ceste bol už ďalší nákladný vlak a Čejeni ho zbadali práve v čase, keď rušňovodič, zhrozený z po-hľadu na vykoľajený vlak a na mávajúcich brzdiarov, zaradil spiatočku a plnou parou uháňal naspäť do Omahy.

      O niekoľko dní tlač prezentovala tieto udalosti ako „Masaker pri Plum Creeku“ a verejnosť spolu s ria-diteľom Union Pacific volal po vojenskej ochrane. A skutočne ju dostal. Päťtisíc vojakov hliadkovali pozdĺž celej železničnej trate. Hoci nemohli byť všade, útoky Indiánov znížili na minimum.

      Železnica sa stala pre Severnú Ameriku symbolom pokroku, no jej následky boli nedozierne. Tisícky prisťahovalcov volali po vykynožení „divochov“ a na-pokon po spravodlivosti volali aj stovky okradnutých a podvedených majiteľov pozemkov, ktorých domovy sa nachádzali na plánovanej trase pre železnicu. V tom lepšom prípade sa uspokojili so smiešnou vý-kupnou cenou, v horšom doplatili na odpor životom. Bezohľadní biznismani išli za svojím cieľom a aj ho dosiahli. Železnica bola postavená, v Promotory v Utahu tieklo šampanské, no Divoký západ začal pomaly umierať. Zostali len silne zromantizované príbehy a  glorifikované postavy mužov, ktorí nestáli vždy len na strane zákona.

      Divoký západ nepredstavoval len dobrodružstvo či zlatonosnú horúčku, ale aj tragédie, nedorozumenia a takmer úplný zánik jednej ľudskej rasy. Na mnohé postavy vtedajších čias sa zabudlo, avšak niektoré mená sa zachovali dodnes a stali priam nesmrteľnými.