Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

S. Pahutka: MÚDREMU NERAĎ, SILNÉMU NEDVÍHAJ

Úvod VYŠLO U NÁS S. Pahutka: MÚDREMU NERAĎ, SILNÉMU NEDVÍHAJ

Mária sa so synom Maroškom sťahuje na vidiek. Tiché, zdanlivo ospalé okolie má zahojiť ranu, ktorú jej osud nadelil. Veľkú oporu nachádza v rodičoch. Tí na vnukove tretie narodeniny  prichádzajú s nečakanou správou.

      Príbehy Máriinej  rodiny sa vtipne prepletajú so životom svojráznych ľudí malebnej Mažurky. Jej začiatky v novom prostredí bohato korení susedka Helena, stará dáma so šibalskými očami a všetečnými plánmi. Mária sa postupne zoznamuje s exotickým majiteľom družstva Eveningom, susedkiným synom Vladom a ďalšími obyvateľmi. Púšťa sa do odvážneho podnikateľského plánu a plní sľub, ktorý dala...

      Autorka Svetlana Pahutka s nehou i vtipom zobrazuje  dianie v  liptovskej dedinke obkolesenej majestátnou prírodou. Čistá sila, prameniaca z hôr, pulzuje v Mažurčanoch, obyčajných i jedinečných súčasne. Živé dialógy, situačná i slovná komika, realistické opisy a pútavá psychologická kresba spolu s romantickým brnknutím na city vnímavých čitateľov robí z tohto románu príťažlivé a nezvyčajné dielo. Je obohatené o umelecké ilustrácie, ktoré knihe poskytujú samostatnú farebnú líniu.


Ukážka z knihy:


Hopa sa členom rodiny stala pred mnohými rokmi. S Martinom sme ju priniesli z útulku a pomenovali  podľa jej večného poskakovania. Začiatky spolunažívania boli komplikované, bezmocne sme sledovali, ako sučka odmieta naše prejavy vďačnosti. Chvalabohu, netrvalo dlho a pochopili sme. Hopa nepotrebovala žiadne špeciálne školenie, hodiny herectva či rekvalifikačný kurz, aby zapadla do sveta ľudí. Umenie života zvládala po svojom. A celkom dobre. Krásna majestátna sučka labradorského retrievera s kvapkou ridgebacka v krvi, ako sa neskôr vzhľadom na jej veľkosť ukázalo, nám dávala jasne najavo, že aj bez cudzej pomoci svoj psí život zvláda so cťou. 

   „Maroško, hráš sa? Mám sa k tebe pridať?“ oslovila som chlapca nežne, prisadnúc k nemu na podlahu.

   „Ne,“ zaznela stručná odpoveď.

  Chlapec sa nedal rušiť a ďalej vytrvalo triafal figúrkou medveďa do plastovej podložky. Na žiadnu z mojich otázok neodpovedal áno, inú odpoveď som ani nečakala.

  „Dobre, tak idem do kuchyne a dokončím hemendeks,“ klamala som. Na večeru som nemala ani pomyslenie. Moje slová však stačili na to, aby ma odprevádzal psí tieň. 

  „Hopa! Darmo tu budeš slintať, ešte som ani nezačala!“ vrhla som naoko nahnevaný pohľad na sučku nezvyčajnej hrdzavej farby. Hopa mala krásne, takmer čierne oči, orámované výraznými tmavými linkami, akoby namaľovanými štetcom. Bola dobre stavaná, hrejivo prítulná a v domácnosti výrazne multifunkčná. Plnila úlohu osobného ochrancu a strážcu, esbeesky v kožuchu. Na prechádzkach mala rolu športového trénera, v domácnosti vysávača a protistresovej podložky pod nohy. Každá mrzutosť či úzkosť sa hravo stratila v jej kožuchu, stačilo sa len privinúť. Ale pokiaľ išlo o žrádlo, strácala všetku dobrú výchovu.

    „Pustím aspoň rádio,“ zavolala som smerom do obývačky. „Nech tu nie je také ticho,“ dodala som tichšie pre seba. Ozvala sa pohodová melódia, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári. S radosťou som sa pridala k Sime Martausovej, aby sme si preskúšali dueto: „Chcem úplne normálny život... hm,“ na chvíľu som sa stratila v slovách aj v melódii. Sima si však celkom dobre vystačila aj bezo mňa: „Chcem azda veľa? Chalúpku v horách a záhradu so susedmi zdieľať...“ 

  „Tak to teda neviem, Sima, to ešte nepoznáš moju susedku,“ bonmotovala som do hudby.

    „Len tak objať si muža a mať pocit... Mne stačí izba, láska, čo siaha až do hlbokých jám...“

   Sime som prenechala hlavné slovo a sústredila sa na tanec. Hopa  privrela oči, keď sa moje boky rozkolísali do rytmu rozbúrených vĺn. Nespokojne zložila hlavu na mocné laby a sťažka zafunela. Došlo jej, že večera je v nedohľadne.

    Moje nohy pretancovali celú kuchyňu a svoj tanečný part ukončili pred chladničkou. Hopa spozornela. Neušla jej šunka so syrom, ktoré som niesla v náručí. Papierovou utierkou som utrela sliny z podlahy a frnkla jej prstom po vlhkom ružovom jazyku, ktorým sa opierala o podlahu. Nahla som sa k nej ešte bližšie a priamo do tváre jej zanôtila:„Mne stačí hudba a tóny, čo hrajú mojim najmilším. Mne stačia oči, čo vedia dobré od zlého odlíšiť.“

    Melódiu obľúbenej piesne prerušila iná, ktorá sa rozozvučala z chodby. Skontrolovala som hodiny na stene a ako Sibyla Mažurská, s riadovou utierkou prehodenou cez plece, pretancovala do chodby. Bolo jasné, čí hlas sa ozve. Život sa nám sám usporiadal do presných rituálov a večerné telefonáty patrili najbližším, najmilším. Presne ako v piesni od Simy, ktorá mi náladu zdvihla až  do výšin. 

   „Ahoj, mami,“ spolu s pozdravom vyleteli do vzduchu tisícky smajlíkov.

   „Ako, moja? Čo robíte? Ako sa máte? Čo si tak dlho nedvíhala, há? Už som chcela zložiť,“ ženský hlas, valiaci sa z aparátu, ma zalial ako povodeň.

   „Dobre, mami, nič sa nedeje, všetko v poriadku. A čo vy? Niečo nové?“ spýtala som sa, prevrátiac ťažký kabát za ľahkú vetrovku.

   „Ako vždy, po starom. Čo by sme už my dvaja mali nové? Práce na záhrade sa, chvalabohu, schyľujú ku koncu. Konečne! Ale veď vieš, že mne tá makačka nevadí. To len ten náš otec stále frfle.“

    Moja Anička, zvykla som rodičov oslovovať krstným menom, bola hrdá majiteľka veľkej záhrady v blízkosti starorodičovského bytu. Prežila v ňom celý život. Naše obrobené políčko bolo jedno z mnohých, ktorých nájomcovia patrili do zväzu záhradkárov. Ešte jedna vec ich spájala. Všetky záhony boli úhľadné a precízne vyčistené od nepriateľskej buriny. Práce v  záhradkárskej osade začínali skoro na jar a končili neskoro na jeseň. Každý rok rovnako a bezo zmeny. Nepísané preteky o to, kto skôr zaseje, vypleje, pozbiera, poorie.

  „Porýľovať, zazimovať a hotovo. Už sa teším, ako si trošku oddýchneme,“ pokračovala mamina bez vyzvania. Scenár bol jasný, no  rodičov našiel vždy neskorý október, kým práce naozaj skončili. „A konečne budeme mať viac času na teba a Maroška. Prídeme za vami častejšie, moja, a hádam aj pomôžeme, či už s chlapcom alebo barákom, čo povieš?“

    Dobre.

    Pred očami sa mi vybavila Aničkina tvár s teplým úsmevom a veľkými tmavomodrými očami. Domyslela som si, ako jej prsty energicky klopkajú po stole, aj to, ako na podčiarknutie slov prikyvuje hlavou. Anička sa nikdy netajila tým, že by bola najradšej, keby sme ostali v meste. Ani tým, že by jej vôbec nebolo ľúto, keby sen o dome vzal parom, čert. Hocikto! Len nech som v bezpečí schúlená pod jej krídlami.    

   „Neboj, mami, máme sa dobre. Som spokojná.“ Nie  šťastná. Ale kto v dnešnej dobe je?

   „A čo tá tvoja kamoška odvedľa? Ešte stále ti znepríjemňuje život?“

  Znova  som si uvedomila, že kvôli Mudroňke mám menej času na smútok. „Všetko po starom. Stále som v centre jej záujmu, ale aspoň nemyslím na somariny. Asi by som sa jej mala poďakovať. Za to, ako mi jej kury prekyprili záhradu, alebo že nemusím polievať. Len sa bojím, aby ju to nevyprovokovalo ešte k usilovnejšiemu výkonu. Ktovie, čo nové by si pre mňa prichystala?“

  Rátanie plusov a mínusov prerušoval mamin smiech.„Dobrý nápad, moja, ale možno to zaberie a tá ženská prestane. To by si ani ty  nechcela. Takto na zimu sa hádam nebudete nudiť...“

  Hm, tento vývin situácie mi prišiel ako najmenej pravdepodobný, ale budiž.

  „Začneme spolu hrať karty, štrikovať, niečo vymyslíme, neboj. Mudroňka má dobrú fantáziu, určite na niečo príde,“ usmiala som sa. „Kedy vás teda máme čakať?“

  „Kedykoľvek. Nateraz je porobené,“ prízvukovala opäť Anička. „Dohodnem sa s otcom a ak chceš, prídeme aj na celý víkend, čo povieš?“

    Aničkin návrh mi prehrial celé telo a oči rozžiaril radosťou. Hoci som bola presiaknutá smútkom, jeho prítomnosť ma zasiahla najviac vtedy, keď sa rodičia ohlásili na návštevu.

    „A čo s tou škôlkou? Vezmú ti Maroška? A ešte stále je chorký?“