Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

P.Olšáková: EMMA TORNÁDO

Úvod VYŠLO U NÁS P.Olšáková: EMMA TORNÁDO

Hlavná hrdinka Emma dokáže svojím postojom nečakane spôsobovať zmeny v životoch iných ľudí - tak ako tornádo. Jej vnútorná sila a energia nebadane prenikajú pod kožu tých, čo to najmenej čakajú.

Po absolvovaní primerane šialenej puberty z nej vyrástla šarmantná žena, ktorá vie, čo od života chce a postupne odhaľuje tajomstvo svojho úspechu. Tkvie v jej slovách, činoch alebo v niečom úplne inom? Lilli, Emmina najlepšia kamarátka, je jej úplným opakom. Ako dokážu tieto dva živly spolu komunikovať, smiať sa a nachádzať odpovede na mnohé otázky? Ako môže toto priateľstvo vôbec existovať a v čom sa ukrýva jeho magické čaro?

Ak hľadáte niečo nové a trochu bláznivé, ak túžite po zmene v „šatníku“ svojho života, no každá vaša snaha o napredovanie doposiaľ skončila zlyhaním, potom je kniha Emma Tornádo práve pre vás. Zoberte nohy na plecia a vykročte za svojimi snamis rovnakým zanietením, ako to urobila Emma. Možno práve po prečítaní tejto knihy v sebe nájdete odhodlanie a odvahu zmeniť svoj život tak, ako ste po tom vždy túžili.


Ukážka z knihy:


„Ja, Emma (Tornádo), s jemnými náznakmi charakteru sa priznávam, že písanie tejto knihy ma naučilo pokore. Nie pokrievke ani snehovej pokrývke, hoci sa vonku práve celkom slušne rozsnežilo. Niet sa čo čudovať, veď je december.“

Budem sa opakovať, pretože opakovanie je matkou múdrosti. Áno, je to práve kniha, čo ma naučila pokore. Niekoho možno pokore v detstve viac priučí trstenica, tvrdé slovo alebo poriadny výprask, či iná „vysokoúčinná metóda.“ Na každého človeka však platí niečo iné, alebo naopak – neplatí vôbec nič, ani dobré slovo ani bič.

 

Prečo si myslím, že ma práve táto kniha naučila pokore? Prečo to nebolo napríklad niečo iné? Samozrejme tu bolo a je aj množstvo iných faktorov, ktoré ma k nej viedli a smerovali po celý môj život. Niet o tom žiadnych pochýb. Ale až pri písaní knihy som zistila, že nestačí iba chcieť niečo skvelé urobiť. Ak to má byť skutočne niečo zaujímavé a pútavé, tak to treba robiť nielen s chuťou a láskou, ale aj s po-korou.

 

Pokúsiť sa o prekonanie vlastnej lenivosti

a vystúpiť tak z komfortu veľmi príjemnej pohodlnosti – to je začiatok cesty,

cesty k sebe a pokore.“

 

Zistila som, že pod pokorou si každý človek predstavuje vždy niečo celkom iné. Práve preto sa ju budem snažiť interpretovať tak, ako ju chápem a vidím ja, Emma – celkom obyčajné slovenské dievča z jednej obyčajnej dediny v srdci Liptova. No nemaj obavy, nebude to žiadna odborná prednáška na tému pokora, ale ak budeš pozorne čítať ďalej, tak sa môžeš presvedčiť, ako v súčasnej dobe vníma pokoru dospelá slovenská žena bez záväzkov, ktorá posledné štyri roky pracovala v zahraničí na rôznych pracovných pozíciách. A môžeš mi veriť, že bez pokory by som to asi „nedala“...

                   

Uvedomujem si, že nielen spisovateľ potre-buje mať svoje PAUZY  na kávičkovanie, ale aj ty ako čitateľ určite nejednu pauzu uvítaš. Možno potrebuješ ísť práve na záchod alebo sa nechať niekým uštipnúť, pretože neveríš tomu, kto normálny by mohol vydať práve takúto „uletenú“ knihu. Možno vo svojom vnútri cítiš obavu z toho, či to nie je zas jedna z tých kníh, čo bola zbytočne vytlačená a poškodila  tak svojou existenciou les. No buď bez obáv! Ak nejaké predsa len máš, hoď ich za hlavu.  Cho-dím sa do prírody pravidelne „venčiť“ (prechádzať sa – dobíjať). Pýtala som sa lesa, či má niečo proti mojej knihe a on mi odpovedal, že je šťastný a raduje sa z každého písmena.

 

Zahoď starosti a spievaj si hity z mladosti

– je to dobré na kosti.

Pozri, aký je krásny deň...“

 

      Knihu ako takú som sa snažila napísať už od roku 2013. Za tento „dlhý“ čas som našla na internete viaceré „návody“ ako na to. Čuduj sa svete, ale ani jeden z nich sa mi nepozdával, a ani jeden z nich mi akosi „nesedel.“ Tak som sa v konečnom dôsledku rozhodla, že začnem písať sama a budem to skúšať až dovtedy, kým sa mi nepodarí nájsť môj vlastný autentický a originálny štýl, spôsob aj smer. Nuž, a tak som tu a predstavujem ti moje prvé malé „baby.“ Prvé poctivo „pokakané“ plienky, prvé slová, vety a moje prvé knižné dielko, ktoré uzrieva svetlo sveta aj vďaka tebe.

 

P R I Z N A N I E

 

      Priznávam sa, že zhadzovanie  seba samej a podceňovanie sa, bola pred pár rokmi moja najväčšia „záľuba“. Človek pri tom nikdy nie je sám a už vôbec sa nenudí...

 

Všetko má svoje výhody aj  nevýhody.“

 

      Netuším síce, aký osoh dokáže priniesť človeku to, keď zámerne zhadzuje seba samého pred ostatnými ľuďmi, ale asi minimálny alebo vôbec žiadny. Je však veľký rozdiel v tom, či je napríklad v obchode niečo cenovo znevýhodnené a jedná sa o vec, či o  človeka, ktorý sám seba stavia  do  znevýhodnenej pozície na úkor vlastného šťastia a dobra. Spomínaný druhý prípad je nezdravý postoj človeka k sebe samému. Prečo sa vlastne takto správame? Prečo sami seba tak veľmi ponižujeme? Kde sa to všetko začalo a kde vlastne sú zakopané korene tejto pliagy? Možno ťa to prekvapí, ale sú všade okolo nás. V spoločnosti, v ktorej žijeme, v médiách, časopisoch, na internete. Toto získané a naučené sebaponižovanie má schopnosť šíriť sa ako vírus. Jeden človek sa nakazí  a  o mesiac to už môže mať polovica populácie. Stačí len vedieť, za ktorú nitku treba správne potiahnuť. Stali sme sa bábkami v rukách  notorických motorikov. Tiež som bola toho súčasťou. Poťahovala som za nitky, ktoré sú už v dnešnej dobe, našťastie, pretrhnuté.

 

Priznávam, že pred pár rokmi som sa ako človek veľmi  nenávidela a neraz som podliehala neutíchajúcej túžbe po smrti. Myšlienky v hlave sa mi doslova zbláznili a mala som čo robiť, aby som ich z času na čas utíšila. Skôr to nešlo ako šlo. No snaha tam určite bola. Vtedy som ešte nevedela, čo mám robiť, ako správne žiť, čomu sa vyhýbať… Nikto mi v tom čase neponúkol akýsi univerzálny „návod na šťastný život,“ ktorý by mi priniesol chýbajúcu radosť zo života. Bola som v sebe absolútne stratená, vystrašená a totálne zmätená.

V každom prípade môžem skonštatovať, že som sa snažila žiť svoj život čo možno najlepšie s tým, čo som v tom čase a v tej dobe mala k dispozícii. Paradoxom bolo, že čím viac snahy som vynaložila, tým viac sa môj život doslova a do písmena ešte viac akosi „babral.“

Dnes už poznám základné kamene úrazu a pokrivený spôsob myslenia, ktorý bol pre mňa tak veľmi toxický. Prešlo to až do takého kritického štádia, že mi toto myslenie začalo vtĺkať do hlavy myšlienky na samovraždu.

 

Prvou základnou a veľkou chybou, ktorú som robila, bol pohľad na svet. Vnímala som ho výlučne iba v čiernych farbách. Život – to bol pre mňa najväčší úhlavný nepriateľ, ktorý sa mi snažil všetkými možnými spôsobmi ublížiť. Bolo to dosť hlúpe. Áno, bolo, ale to ja som sa tak rozhodla, ja som ho vtedy taký videla. Nikto iný za to nemohol. Nikto mi nestál za chrbtom a neprikazoval mi, aby som ho nená-videla. Bola to moja osobná voľba. Ak niekto rozdáva nenávisť, môže očakávať iba jedno – to, že sa k nemu bude vracať späť a to v rôz-nych podobách.

 

Druhým obrovským kameňom úrazu bolo, že som sa snažila hľadať chyby a príčinu vlast-ného nešťastia vo svojom okolí, vo veciach, v princípoch, predovšetkým však v ľuďoch. Môj prst mieril a súdil takmer každého okrem mňa. Ja som v tom čase bola vo svojich očiach „úplne dokonalá.“ Teda, aspoň som si to navrávala. No sama som tomu v hĺbke svojej duše neverila.

Neuvedomovala som si, že cesta, ktorú si vyberám, je síce najľahšia, no zároveň som sa jej voľbou dobrovoľne vzdávala zodpovednosti za vlastný život. Vyberala som si cestu najmen-šieho odporu a snažila som sa kráčať tadiaľ, kde neboli žiadne prekážky. Vtedy si moje EGO hovorilo: „Toto je super. Len hlupák by si vyberal ťažšiu cestu, keď táto je tak prekrásne rovná, hladká, bez kamienkov – vyšliapaná.  Načo sa namáhať a robiť niečo pre svoj lepší život, keď sa môžem nechať len tak viezť?“

 

Ak utekáš pred vlastným šťastím pridlho, príde deň, keď zakopneš, padneš na kolená,

poreveš si,  vykričíš sa a potom s pokorou vystúpiš na nebesia – do raja sebapoznania.“

 

Dnes už viem, že stačilo tak málo k tomu, aby bolo všetko inak. Stačilo jednoducho uro-biť v danom okamihu iné rozhodnutie. Šťastie je voľba, ktorú sa rozhodneš vo svojom živote akceptovať, tak ako si sa predtým ixkrát rozho-dol ju ignorovať. Môžeš zažívať raj na tejto zemi, tu a teraz. Všetko je iba v tvojich rukách. Ide o TVOJE rozhodnutia.

 

Na internete a aj v rôznych knihách nájdeš množstvo návodov a odporúčaní ako na to. Vyskúšaj ich! Ak tomu skutočne aj uveríš, niečo z toho na tebe určite zanechá stopy. Chceš poznať tajomstvo môjho šťastia? Asi ťa prekvapím, ale žiadne nie je.

 

Pokora je to, čo ti dáva všetko, keď si myslíš, že nič nemáš. Je to potrava pre dušu i srdce, keď sa povýšené EGO človeka snaží vystúpiť

na imaginárny piedestál slávy, ktorý

v skutočnosti neexistuje.“

 

      Čo to v preklade znamená? Vždy, keď si ako človek o sebe začnem priveľmi „namýšľať“, život to zariadi tak, že sa „čírou náhodou“ buchnem niekde o hlavu. Týmto, pomerne na prvý pohľad drastickým spôsobom, sa moje namyslené EGO  premiestni z pomyselného STUPIENKU VÍŤAZSTVA, vytvoreného v mojej hlave, smerom dole na matku ZEM. EGO tak začne opäť žiť v tej správnej pokore, bez vysokotoxickej namyslenosti či márnomyseľnosti.