Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

P. Kalva: DEDIČSTVO

Úvod VYŠLO U NÁS P. Kalva: DEDIČSTVO

Svet bez života! Na malých ostrovčekoch zeme pomaly nad pustatinou víťazí vegetácia a mikroorganizmy. A ešte človek – i keď v nepatrnom množstve oproti tým časom, keď sa ľudská populácia blížila k číslu desať miliárd. Hŕstka z nich
prežila kataklizmu len vďaka sofistikovaným podzemným skrýšam, ktoré ich dočasne ukryli pred hrozbou z hlbín vesmíru. Desaťročia po tom, čo ľudia vyliezli zo svojich nôr, ovláda väčšinu Európy Republika.

   Verný sluha armádnej junty Martin žije pokojným životom dôstojníka v zázemí v Hlavnom Meste. Avšak len dovtedy, pokým sa počas jednej z prepadových akcií polovojenských povstaleckých jednotiek z bezpečia domu nestratí jeho jediná dcéra. Ako sa zakrátko ukáže, nielen ona, ohlásia sa aj ďalší rodičia. Poručík Armády Republiky povolá do zbrane svojich parťákov, ktorí si rovnako ako on ešte pamätajú časy pred katastrofou. Spoločne sa vydajú za hranice, do krajiny stojacej mimo zákon. Hľadanie stratených detí hlboko v tyle nepriateľa sa pre Martina stáva cestou, na ktorej sa rúcajú jeho doterajšie ideály a spoznáva svet, aký dokáže stvoriť len ľudská krutosť.

   Dystopický román Petra Kalvu DEDIČSTVO je od začiatku plný napätia, dobrodružna a akcie. A v závere na čitateľa čaká aj šokujúce prekvapenie. 


Ukážka z knihy:


Na ten pamätný deň, ktorý odštartoval koniec jednej z najbúrlivejších etáp planéty Zem, nikdy nezabudne. Ani na to, čo sa dialo potom.

Mal  zhruba toľko rokov, koľko dnes jeho dcéra, keď sa nad jeho rodnou dolinou ozvala siréna. Ľudia prekvapene vykukovali z okien, prestrašené pohľady hľadali svojich najbližších, a keď sa našli, navzájom sa ubezpečovali, že je to len pomýlený poplach. Ako sa mýlili, sa dozvedeli zakrátko.

Malý Maťko, ako ho v detstve volali, ešte nechápal zmysel tohto zvuku. Naďalej sa nerušene hral s o tri roky staršou sestrou na zadnom dvore, keď ho rozrušená matka schmatla a vliekla do domu. Strašne sa rozkričal na protest, že ho tak necitlivo vytrhla z hry. Aj napriek svojmu nevinnému veku dokázal vycítiť z rodičov a jedi-ného súrodenca nákazlivé napätie, ktoré sa od toho dňa stalo neodmysliteľnou súčasťou ich životov.

Už niekoľko mesiacov, ba dokonca vyše roka, celá svetová verejnosť s napätím sledovala dráhu doteraz neznámeho objektu letiaceho vesmírom ako zablúdená guľka. Podľa prepočtov nikdy sa nemýliacich superpočítačov sa kozmická dráha nebezpečne križovala s matičkou Zemou. Malo to byť také tesné, že ani najväčšie kapacity vedy si neboli stopercentne isté, či nás len lízne, alebo vesmírny cestovateľ  vplyvom gravitácie zaparkuje v pozemskej záhrade. Najväčšou neznámou totiž bola hmotnosť objektu, od ktorej sa odvíjal celý budúci osud nebeského turistu.

Všetky dostupné teleskopy odo dňa tohto zistenia zameriavali neznámu kométu s pracovným názvom Prišelec. Fyzici, astronómovia a ďalšie matematické mozgy denne nahadzovali stále presnejšie údaje do svojich programov, aby čo najlepšie odhadli výsledok vzájomného stretu. Avšak čím viac sa blížil deň D, tým viac rozporuplných vyhlásení bežalo informačným svetom. Od apokalyptickej katastrofy, ktorá hrala do karát rôznym náboženským fanatikom, až po nadšencov, ktorí sa tešili na nový objekt obiehajúci okolo Zeme – lebo aj taká teória sa objavila medzi zasvätenými. Dokonca v stávkových kanceláriách pribudli kurzy na každú z možností.

Svet sa zmenil. Z ľudí sa striedavo stávali solidárne bytosti, aby sa vzápätí menili na egoistických šovinistov. Odvtedy budúcnosť národa nezávisela od sily bankového sektora či množstva priemyselnej výroby, ale od toho, kto dokáže byť potravinovo sebestačný a je schopný pre svojich ľudí, alebo aspoň pre vybranú časť, vypestovať a uskladniť dostatok obživy na niekoľko rokov dopredu.

Vlády a ostatní mocní sveta nemienili nič nechať na náhodu. Všade sa budovali či renovovali protiatómové kryty, hĺbili sa podzemné zásobníky pre život, prepotrebné nerastné suroviny aj potraviny a obrovské jaskynné svety pre vyvolených, kde sa dalo skryť malé mesto aj so všetkými výdobytkami doby. Ceny stavebných materiálov, súvisiacich technológií a pohonných hmôt stúpli do závratných výšok. Politici sa predbiehali vo vyhláseniach, kto dokáže zabezpečiť svoj ľud lepšie.

Armády zbrojili, zakopávali sa ako sysle aj s nesmiernymi zásobami techniky a potravín, aby vedeli brániť svoje štáty pred návalmi chudobných utečencov, ktorí si nemohli dovoliť zahrabať sa pod zem – už i tak mali problém s tým, čo si dajú na ďalší deň do úst, nieto ešte, aby si robili zásoby. Nastal masový pohyb ľudstva, aký nemal doteraz obdoby. Množstvo mŕtvych narastalo extrémnym, dovtedy na Zemi nepoznaným spôsobom.

V niektorých častiach sveta chýbalo jedlo, kým inde praskali sýpky pod tiažou základných surovín. Na kontinentoch sa rozpútali bratovražedné konflikty medzi doteraz spriaznenými národmi o zásoby vody a úrodnej pôdy. K uzavretým hraniciam bohatších štátov sa valili hordy chudobných a hladných ľudí, ozbrojených všetkým, čo im prišlo pod ruky, len aby si pre seba ukrojili aspoň trochu šťastia, než ich zo sveta znesie vesmírne peklo. Zabetónované hranice sa stali cintorínmi pre masy bezmenných úbožiakov. Mŕtve telá nestihli zakopávať, rovno ich pálili, a štipľavý dym fúkali ďalším prichádzajúcim rovno do tváre. Ani to ich neodrádzalo a bezhlavo sa vrhali pod paľbu guľometov.

Našli sa však aj takí, ktorí sa na to zvysoka vykašľali a tvrdohlavo verili, že Boh by im takú skazu nedoprial. Teda aspoň pravoverným, hriešnikov pošle rovno do pekla aj s kométou v zadku. Sektárstvo sa rozmohlo v samostatný a veľmi výnosný biznis, ktorý umožnil ich hlásateľom dostatok prostriedkov na to, aby si zabezpečili prepychové podzemné mestečká aj s hordou oddaných otrokov.

Pár týždňov pred nadchádzajúcou katastrofou sa pred kamery postavil zhluk najuznávanejších vedcov a politických vodcov z bohatých krajín, ktoré sa podujali vyriešiť dilemu o možnej katastrofe. Miliardy ľudí čakali na ich slová ako na Božie zjavenie. Veľká väčšina ani nedýchala, keď hlavný rečník, prezident Spojených štátov, otvoril ústa k finálnej správe.

„Nemusíme sa báť konca sveta. Zem a ľudia na nej budú žiť aj naďalej. Prišelec nás neprišiel zabiť, iba pozdraviť!“

V mestách, bunkroch, v dedinách či zašitých nových osadách, ktoré vznikli len preto, aby v nich mohli obyvatelia, zmierení so svojím osudom, prežiť v pokoji posledné dni života, ďaleko od civilizačného šialenstva, prepukli davy v oslavný krik.

No vyhlásenie pokračovalo už menej nadšeným hlasom: „To ale neznamená, že nás minie!“ Nasledovala veľavýznamná pauza, ktorá podčiarkla silu tej informácie.

Oslavné spevy nekončili, väčšina ľudí nechcela počuť pokračovanie zaváňajúce negativizmom. Všetci chceli žiť, za každú cenu. Aj za cenu životov suseda, či brata. Len málo z nich dalo televízie, rádiá či internetové živé vysielania hlasnejšie, aby prekričalo besnenie davu.

„Podľa najnovších meraní a zistení je kométa zložená prevažne z ľadu a kameňa. Našťastie do Zeme narazí v tupom uhle. Podľa posledných počítačových modelov sa rozbije o našu atmosféru. Zatiaľ sa však nepreukázalo, či je taká konzistentná, aby bez poškodenia prešla v celku až k zemskému povrchu. Nejaká časť sa pravdepodobne odrazí späť do vesmíru, zvyšok podľa predpokladov pohltí naša gravitácia. Jej menšie súčasti zhoria v atmosfére pred dopadom. No určite sa tam nájdu aj kompaktnejšie kusy dostatočne veľkých priemerov, kto-ré nezhoria úplne, ale zrazia sa so zemským povrchom. Podľa aktuálnych meraní našich sond, satelitov a teleskopov nedokážeme presne predpovedať, ako sa rozbije, ani miesta, kde dopadnú jej zvyšky. Na to by sme po-trebovali nielen určiť pomer ľadu a kameňa, ale aj ich presné rozloženie v tele Prišelca. A na to sú naše terajšie vedomosti nedostatočné.“

To už počúvali aj tí najrozradostenejší jedinci, ktorých utlmil vystrašený pohľad triezvejších spoluobčanov. Eufóriou postihnuté mozgy ťažko spracovávali novú informáciu. Nechceli ju prijať za svoju, no podvedome sa ich žalúdky stiahli ešte viac, ako keď počuli o nadchádzajúcej skaze pred vyše rokom.

„Preto vyzývame všetkých ľudí k vzájomnej spolupráci. Odložme zbrane a chyťme sa spoločne lopát. Máme ešte pár týždňov k dobru, aby sme aspoň tie najdôležitejšie mestá obohnali valmi, čo ich ochránia pred prívalovými vlnami, ak nezhorené časti Prišelca dopadnú do oceánov. Pravdepodobne neminie ani kontinenty. Ostáva nám len dúfať, že to budú neobývané, alebo aspoň riedko obývané oblasti. Preto úrady v každom meste dostanú inštrukcie, ako sa bežní občania majú pripraviť na nadchádzajúci mimozemský ohňostroj, aby ho prežili v zdraví. Sledujte verejné vysielanie, oficiálne webové stránky či počúvajte svojich starostov a krízové štáby, na ktorých sa môžete obrátiť so žiadosťou o pomoc.“

Nehybné tváre nespúšťali zrak a sluch od svojich prijímačov. Ozvali sa modlitby, temné kliatby a znovu prepukol plač v dušiach ľudí. No len potichu, navonok sa neozval ani hlások, hlasivky aj tých najväčších krikľúňov vypovedali poslušnosť. Pár slabších pováh sa zrútilo na zem v mdlobách, no nik im nevenoval pozornosť. Ležali tak, ako spadli, až kým sa neprebrali. Teda aspoň tí šťastnejší. Zopár odpadlíkom pod náporom emóciísrdce vypovedalo činnosť.

„Vyzývame všetky spoločenstvá vo vnútrozemí, aby prijali do svojich domovov utečencov z pobreží. Vyzývame taktiež utečencov, aby sa chytili roboty bez ohľadu na vek a spoločenské postavenie, lebo ich hostitelia budú potrebovať pomoc pri budovaní krytov nielen pre seba, ale aj pre ich a vaše deti. Armády tu už nebudú na to, aby po sebe strieľali, ale aby usmerňovali zástupy tiahnuce na vyššie položené miesta hlbšie vo vnútrozemí. Chceme, aby všetko prebehlo organizovane a hlavne bez zbytočných vypätých situácií, preto bude každý ozbrojený občan postavený mimo rad a odzbrojený. Nemá zmysel sa predbiehať, na každého čaká nejaké miesto, kde sa bude môcť ukryť. Všetko sme vopred odsúhlasili s vašimi vládami a vzácne sme dosiahli zhodu na programe záchrany.“

To sa už obyvatelia prímorských oblastí balili. Ľudia v kopcoch sa dávali dokopy so susedmi a zberali sa vybrať na najvhodnejšie miesto v okolí, kde si vystavajú kryt. Ani jedna jaskyňa nezostala skrytá pred zrakmi hľadačov.

„Neberte so sebou zbytočné veci, iba to najdôležitejšie. Čo bude určovať, či prežijete alebo nie, budú zásoby potravín, praktické oblečenie, lieky a zdroje energie. Zlato a iné cennosti vás nenakŕmia, nezahrejú, len vám zaslepia oči pred skutočnosťou. Môžeme prežiť iba vtedy, ak budeme všetci ťahať za jeden povraz. Teraz musíme ukázať naozajstnú spolupatričnosť, spojiť sa bez ohľadu na náboženstvá, rasy či kasty. Apelujeme na va-šu ľudskosť a schopnosť odpúšťať blížnym. Sila je v jednote!“ vykríkol pateticky prezident.

Posledné vety zanikli v zhone, ktorý spôsobili správy. Väčšina kašľala na jednotu. Chceli sa dostať do bezpečia čo najskôr. Ani zlato nik nechcel nechať len tak, bez dozoru v opustenom dome. Veď sa tam raz vrátia, či nie? A kto by chcel prísť do vyrabovaného domu? Bolo
málo tých, čo si pripúšťali možnosť, že práve oni budú patriť k väčšine, ktorú zmetie Prišelec do zabudnutia. Cennosti zbytočne ťažili batožiny. Chytrejší sa zahrali aspoň na chvíľu na hrdinov z rozprávkových kníh a zakopali svoje poklady pred pohľadmi susedov.

Ani streľba neustala. Krvavé konflikty sa nedali zastaviť jediným vyhlásením o jednote, predneseným pokryteckým Západom, ktorý ako prvý uzavrel hranice pred chudobnými susedmi. Každý cítil na svojej strane krivdu od toho druhého. Ani blížiaca sa katastrofa nedokázala ľuďom vytĺcť z hláv myšlienku na odvetu. Či už okamžitú, alebo predbežne odloženú na neurčito.

Nekontrolovateľné davy sa valili z pobrežia, regulárne armády ich museli krotiť najprv streľbou do vzduchu. Keď to nepomáhalo, prišli na rad ostré guľky. Hranice sa ešte viac uzavreli, hlásané bratstvo medzi národmi a náboženstvami sa stalo realitou len vo vnútri štátov. Ani tak nezabránili prieniku utečencov do svojich krajín. Tí z obavy o svoj život neváhali bežať proti ozbrojeným gardám, ako tomu bolo doteraz.

V civilizácii dvadsiateho prvého storočia zavládla nefalšovaná anarchia. Jedinou autoritou sa stali zbrane a vládol ten, kto mal nad nimi moc. Aj tá sa s približujúcim sa termínom dopadu stávala ilúziou. Vojaci utekali od svojich jednotiek za rodinou, aj napriek trestu smrti, ktorí im hrozil za dezerciu, len aby najbližších bezpečne previezli cez úskalia vzniknutej situácie do nových dočasných domovov. A potom u nich ostávali aj s ukoristenou výzbrojou, lebo bezbranní civilisti potrebovali ochranu pred besnením v uliciach.