Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

P.Jelínek: LE SABOTAGE

Úvod VYŠLO U NÁS P.Jelínek: LE SABOTAGE

Zabudnite na republiku! Paríž na prelome 19. a 20. storočia pozorne sleduje zo svojho pavúčieho paláca cisár Napoleon IV. A svojich poddaných doslova gniavi oceľovou päsťou. Rebeli z kanálov na podlomenie pilierov cisárskej moci neváhajú použiť najnovšie výdobytky vedy, okultizmus, ba i pohoršujúci hudobný žáner. Navyše už Európou dunia kroky pruských vojakov, odhodlaných krvavo prekresliť hraničné čiary území.

Román Petra Jelínka Le Sabotage ponúka umne napísanú alternatívnu históriu plnú dobrodružna, napätia, akcie a steampunku.



Ukážka z knihy:



O tri dni okolo deviatej hodiny dopoludnia z Lyonského rýchlika vystúpil na grenoblianskej železničnej stanici Marcel, sprevádzaný inšpektorom Perraultom. Už teraz tu panoval čulý ruch a organizovaný chaos. Stanica bola plná pary a hluku zo supiacich lokomotív. Nebo halili čierne stĺpy dymu z vlakových komínov, vo vzduchu lietali sadze a začierňovali všetko a všetkých.

   Lépine vyzeral, akoby ho anarchistovo rozhodnutie nestretnúť sa s ním vôbec neprekvapilo. Zaplatil reportérovi cestu do Grenoble a dal mu v hotovosti päťsto frankov ako fond pre nepredvídané okolnosti. Poslal Salvatorovi vyžiadané doplňujúce dokumenty, tie držal pri sebe momentálne Perrault. Inšpektor mal prefektovi podať správu o tom, či sa reportér stretne so záhadným návštevníkom a či anarchista odcestuje do Lombardie. Marcelov sprievodca svojím poslaním nebol vôbec nadšený. Včerajšiu púť do Lyonu prenadával a otvorene sa vyjadril, že: „Babrákov ako Marchett majú rovno zavrieť a nie im ešte zverovať tajné listiny.“

    Rannú cestu z Lyonu našťastie prespal, takže táto časť takmer päťsto kilometrovej trasy prebehla vcelku znesiteľne.

    Hneď po vystúpení z vlaku sa Perrault odobral na policajné riaditeľstvo v Grenoble. Bolo slnečné počasie. Po opustení sychravého Paríža pôsobilo na dušu priam osviežujúco. Marcel sa proti svojej vôli musel usmievať. Zamieril do malej reštaurácie na raňajky. Rozhodol sa, že sa prejde po meste na sútoku riek Isére a Drac. Napokon, veď mal ešte dve a pol hodiny čas. Najprv mal v pláne obzrieť si historickú budovu univerzity Josepha Fouriera, ale rozmyslel si to. Nemal chuť vláčiť sa po meste s príručnou cestovnou taškou, ani ju nechcel odkladať v úschovni batožiny. Takže sa potuloval len v okolí stanice, utešujúc sa myšlienkou, že len čo odovzdá dokumenty, užije si výlet, ako sa patrí. Zatiaľ teda len dvíhal hlavu obdivujúc výhľad na pohoria Vercor, Belldone a Chartreusse.

     Pätnásť minút pred dvanástou sa postavil pred hlavný vchod stanice a čakal asi päť minút. Keď sa Perrault neukazoval, iba mykol plecom, prešiel staničnou halou a zamieril k pokladnici. Pri okienku si od zriadenca kúpil lístok na perón a zamieril von z haly čakať anarchistu. Do dvanástej ostávalo sedem minút.

    „Ešte sa neukázal?“ vyštekol Perrault na Marcela, len čo sa vynoril  z oblaku pary.

   „Čo sa deje inšpektor? Veď podľa plánu ste nás mali sledovať z diaľky?“ spamätal sa z prekvapenia reportér, vidiac na zadýchanom Perraultovi, že čosi nie je v poriadku.

   „Marchett, modli sa, nech sa tvoj priateľ radšej neukáže. Ten idiot Lefévre, čo velí grenoblianskym žandárom, si chce vyslúžiť ostrohy tým, že chytí nebezpečného borduristu. Ledva som stihol prísť a varovať ťa, tu máš dokumenty, aj keď tuším, že už je neskoro!“

    Perrault mal pravdu. Na opačnom konci nástupišťa sa zjavila postava v dlhom koženom plášti a červenom barete, s aviatickými okuliarmi zakrývajúcimi polovicu tváre. Ozval sa hvizd píšťalky. Okolo postavy okamžite zavládol zmätok a hemženie, vyrojili sa uniformovaní policajti, aj detektívi v civile. Vrhli sa na nič netušiaceho Salvatora a zvalili ho na zem.

    „Skúsim zachrániť, čo sa dá,“ povedal Perrault, podal Marcelovi obálku a vytiahol služobný odznak. „Polícia Paríž!“ vykrikoval cestou k zatknutému mužovi, ukazujúc symbol svojho postavenia príslušníkom žandárstva, stavajúcim sa mu do cesty. Dobehol v okamihu, keď zatknutému strhli baret aj s okuliarmi. Okamžite pochopil, obzrel sa po reportérovi, ale ten už bol preč aj s obálkou a príručnou batožinou. Žena, po ktorej sa stále váľali členovia policajného zboru, začala po anglicky nadávať. Parížsky inšpektor zložil z hlavy cylinder, pozrel sa na ohúrených žandárov, po-tom na oblohu a nahlas sa rozosmial...

 

__________

 

„Kam ideme?“ spýtal sa Marcel Salvatora, zhadzujúceho zo seba prestrojenie nosiča batožiny.

     „Hádaj!“

     „Do Milána?!“

    „Áno, ideš so mnou. Prekvapko, čo?“ oznámil zarazenému reportérovi s úsmevom.

     „A ak nechcem?“

   „Ale chceš. Dobre vieš, že ako novinár takúto šancu na článok nemôžeš pustiť.“

   Má pravdu, uvedomil si Marcel. Určite lepšie ako podradné články o kanalizácii. Zmieril sa teda s osudom a rozhodol sa využiť situáciu, aby sa spýtal na pár vecí. „Kto bola tá žena?“

   „Jedna známa,“ odbil ho anarchista. „Radšej zavri dvere, vlak za chvíľu odchádza, nechcem tu za jazdy zamrznúť.“ Znova si nasadil baret a obliekol sa do svojho kože-ného redingotu.

    Tentoraz si Marchett všimol, že pod ním zahaľuje vojenský odľahčený pancier so znakom skarabea na hrudi. Bol to znak legionárov slúžiacich v púšti na hraniciach s Egyptom. Pod plášťom schovával aj svoju výzbroj, ktorá sa skladala z revolvera LeMat a dlhého tesáka. Keď sa vojenský vyslúžilec (i keď Marcel naňho vytrvalo odmietal myslieť ako na veterána) prezliekol, pohodlne sa oprel o batoh umiestnený za snopmi slamy, jediným nákladom vo vagóne.

    „Tak ty vystavíš svoju známu policajnej brutalite? Ženu? A čo ak ťa prezradí?“ zasypal reportér anarchistu opäť otázkami, len čo zavrel dvere na prázdnom nákladnom vozni.

   „O tú strach mať nemusíš. Je zvyknutá na nebezpečenstvo, niečo vydrží. Je to sufražetka a k tomu aventurier. A naviac je Američanka, takže ju prepustia, len čo predloží doklady a natára im historku o tom, že som jej za to zaplatil a išlo o žart.“

    „Myslíš, že to bude polícii v Grenoble stačiť?“

   „Jasné. Povie im, že zavolána americký konzulát. Nemyslím si, že by si to chcela provensálska polícia rozhádzať s diplomaciou. Američania vedia byť zlí, keď ide o ich občana.“

    „Kde si sa spoznal s americkou sufražetkou?“

    „Na cintoríne Pére Lachaise. Bola tam fotiť sangsue.“

    „Čo?!“ neveril ušiam Marcel.

   „Áno, ona je vampire chasseur,“ prisvedčil Salvator a začal si šúľať cigaretu.

   „Dobre, že sa kamarátiš s okultistami, to strávim, ale lovci upírov?! Vlkolaci?! Zombie?! Pred tridsiatimi rokmi celá Európa podľahla klamu a začala veriť na upírov. Potom sa na to akosi zabudlo, ale pred štyrmi rokmi ten bláznivý Angličan vydá knihu o upírskom kniežati a máme to tu zas!“ rozčuľoval sa reportér. „Ako môžeš veriť takým bájkam? Ty? Nositeľ pokroku, rozbíjač starých poriadkov?“

    „Tak... je sympatická a je mi celkom jedno, čomu sa venuje,“ odvetil akosi nesúvislo Salvator, ktorý premýšľal nad niečím iným a začal poťahovať zo zapálenej cigarety.

    „Kto?“

    „No ona. Dakota Lexington, vampire chasseur,“ vyfúkol dym.

   „Veď o tom hovorím, že vampire chasseur. Už si videl telo nejakého upíra po smrti?“

  „Nie, ale to asi bude tým, že zhoria na popol, nie?“ odvetil otázkou anarchista odklepávajúc z cigarety, nedbajúc na kôpky sena rozhádzané po vozni.

    „Videl si aspoň ten popol?“

   „Nie, prečo by ma mal zaujímať nejaký popol?“ ukázal borič starých poriadkov na oklepané zvyšky po cigarete. „Čo už je na ňom zaujímavé? Pozri, vlak sa pohol. Máme asi dve, tri hodiny na hranice. Radšej sa zavŕtaj do sena a zdriemni si. Myslím, že upíri sú to najmenej podstatné, čo by ťa malo zaujímať.“

    „A čo by ma malo zaujímať viac?“ opýtal sa vzdorovito Marcel.

  „Lombardskí colníci. Tí sú momentálne pre nás horší ako celá kopa upírov.“