Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

Jozef Weis: KROKY K MÉTAM

Úvod VYŠLO U NÁS Jozef Weis: KROKY K MÉTAM

Výtvarník, cestovateľ, fotograf, publicista a  filmár zo Zvolena Jozef Weis v podtitule svojho životo-cestopisného rozprávania KROKY K MÉTAM avizuje, že videl a zažil toho v živote veľa.

Už ako 15-ročný sfáral do Handlovskej bane, v šumavských lesoch a na juhu Slovenska strážil štátnu hranicu, počas okupácie v roku 1968 sa stal väzňom vo vlastnej kancelárii, namaľoval obraz pre pápeža, mal možnosť osobne sa poznať a priateliť s mnohými osobnosťami kultúrneho života.  Úspešne zdolal výstup na  Gerlach. V rámci expedičnej turistiky stúpal v savojskych alpách v stenách Mont Blancu, marockého Jebel Toubkalu, putoval po saharských dunách.

 Zaujímavosti vskutku pestrého osobného a cestovateľského života autora, umocnené jeho jedinečnými ilustráciami, máte teraz možnosť prečítať si v pútavom rozprávaní na stránkach tejto knihy. 


Ukážka z knihy:


 

 

údolí pod masívom Javoria a kopcom Žiar, ktorého názov podľa archeológov pochádza z označenia prastarých žiarových obetísk, na križovatke ciest Krupina – Lešť a Zvolen – Veľký Krtíš sa nachádza rázovitá obec Senohrad. O jej vzniku koluje niekoľko legiend. Jedna z nich hovorí, že vznikla vybudovaním sennej hrádze v podobe hradu v období boja proti Turkom, ktorú potom obyvatelia zapálili a Turci ušli.

     Na malom kopci Kriváň sa vypína jednoloďový barokový kostol sv. Imricha z roku 1764. Pred II. svetovou vojnou mala obec okolo 1300 obyvateľov. Dnes ich nemá ani 900. Rázovitou bola preto, že takmer všetky strechy boli pokryté slamou, spod ktorej smutne hľadeli malé štvorcové obloky. Elektrina bola pre dedinčanov neznámy pojem, svietilo sa petrolejkami. Obilie sa žalo ručne a zvážalo na volských záprahoch. Týmto obec pôsobila trochu stredoveko. Dedinčania vždy na poludnie zastali a modlili sa Anjel Pána. Tak pripomínali postavy z obrazu francúzskeho maliara Milleta.

     V strede dediny bola spoločná studňa zvaná Ďúľovka. Za obcou u Bátovských boli tri mlyny. Na malom návrší ešte dnes stojí socha sv. Vendelína, patróna pastierov a sedliakov.

     Dedina mala vlastné nárečie. Otec – apo, mama – mamo, ujo – báčik, teta – totka. Týmto nárečím dodnes hovorí staršia generácia. Kroj však už nosia len na folklórne slávnosti.

     Začiatkom dvadsiateho storočia prišiel  na senohradské lazy ako chlapec môj otec Mikuláš. Bol polosirota, matka mu zomrela, keď mal šesť rokov. Jeho otec sa oženil druhý raz a do rodiny pribudli  ďalšie deti. Chlapec sa potĺkal po gazdoch ako paholok. Pre chudobné deti v tom období to bolo bežné. Do školy sa chodilo v zime, keď na poli nebolo roboty, tak ani jemu sa veľkého vzdelania nedostalo. Slúžil nielen u gazdov, ale aj u farárov. V Litave  sa zoznámil s mojou mamou. Mala staršiu sestru Paulínu a mladšieho brata Martina. Otec im padol v prvej svetovej vojne. Obaja tvrdo pracovali. Po dvoch rokoch, keď si trochu našporili, bola skromná svadba.

    To sa už po Európe začal rozťahovať Hitler. Obsadil Francúzsko, realizoval svoj plán Barbarosa a napadol Sovietsky zväz. Na Oremov Laz Nemci umiestnili vojenskú jednotku. Začali budovať asfaltovú cestu z Hontianskych Nemiec cez Krupinu na Senohrad až smerom na Starú Hutu. Vytvorila tvar „Hakenkreuzu“ (hákového kríža). Vznikla tak málo platená pracovná príležitosť pre mladých mužov zo Senohradu a okolia. Keď cestu dokončili, povolali chlapov do zbrane.

    Na jeseň v októbri roku 1941 pod Medvedím vrchom na lazoch u Žitniarov sa v kamenistej pôde hrbili ženy. Vykopávali zemiaky – skromné zásoby jedla na dlhú vojnovú zimu. Jednou z nich bola aj mladá Dorka zo Senohradu. V tú jesennú noc kmotra a babica Kudláčová odbavila pôrod. „Narodil sa chlapec,“ jasala. Dali mu meno Jožko. Predpovedala mu šťastnú budúcnosť. Do dátumu narodenia dostal štyri jednotky (10. 10. 1941). Tak som tam na lazoch uzrel svetlo sveta. Môj otec to, žiaľ, nemohol osláviť, bol už kilometre vzdialený v zákopoch ako vojak Slovenskej armády.

   Nič z toho si nemôžem pamätať, len neskôr som pozorne počúval smutné rozprávanie mojej mamy a starkej. Preštudoval som aj viacero strán historic-kého materiálu o rodnom kraji.

     Vrátim sa k spomienkam mamy.

   „Bol si často chorý, raz sme museli poprosiť jedného gazdu z dediny, aby založil volom jarmo. Trmácali sme sa nocou so strachom, záblesky delostreľby boli čoraz jasnejšie, dunenie diel mocnelo.“

   Išli so mnou k najbližšiemu doktorovi na Oremov Laz, čo je zo Senohradu asi šesť kilometrov. Vtedy im to trvalo večnosť. Mama premrznutá, prestrašená prosila strážneho, aby ich odviedol k doktorovi. Mali šťastie, doktor bol Slovák, pomohol, ako sa dalo. I naspäť hrozilo nebezpečenstvo z každej strany, že ich chytia Nemci alebo trafí delostrelecký granát. Nemci mali kanóny aj za kostolom a ostreľovali Dačov Lom.

     Raz v dedine do fary pribehol vystrašený posol v otrhanom plášti bez klobúka a na plné hrdlo reval: „Bombardujú od Vendelínka, practe sa preč!“

   Neviem, či sa moja mama a starká za roky vojny aspoň trochu vyspali. Každú chvíľu pri poplachu museli bežať skryť sa do pivnice u Oremov. Dnes v modernej dobe mladému človeku, čo to neprežil, sa budú zdať tieto riadky zvláštne a ťažko sa vysvetľuje utrpenie plačúcich matiek, ich strach o svoje drobné deti. I otcov, ktorí odprevádzali  synov do vojny s tým, že ich už možno nikdy neuvidia, ale taká bola vtedy doba.

   Náš dom mal jednu miestnosť – chyžu, pitvor – kuchyňu a komoru. Stál oproti notárskemu úradu, tesne pod cestou z Krupiny do Senohradu. Keď prechádzalo tadiaľ obrnené vozidlo alebo tank, tak sa triasli nielen okenné rámy, ale aj múry. V tom malom dome sa striedali Nemci z Wermachtu či Gestapa, Rusi a Rumuni, ale aj Francúzi. Mama so starou mamou nikdy nevedeli či sa dožijú nového rána a z ktorej strany prídu ďalší Nemci. Často prihrmeli bez výstrahy zo všetkých strán.

    Na Kuchyni za kostolom pristálo nemecké lietadlo. Nemci vyhodili aj most do povetria. Dedinčania zo stredu sa túlili pri poplachu v Oremovej pivnici. Bola len pár desiatok metrov od nášho domu a bolo tam dosť miesta pre viac ľudí. Horšie na tom boli tí, čo bývali na dolnom konci, keď od kostola strieľal guľomet. Ľudia pobehovali ako splašené kone. Nemci pálili aj granátmi, dedina horela a za ňou hučala Litavica. Jej korytom sa valila kalná voda a tam to dostal do nohy francúzsky poručík. Mal šťastie, dopravili ho včas do nemocnice vo Zvolene. Jeho kamarát neprežil, skončil s roztrhnutým hrudníkom. Rusa, ktorého chytili Nemci na dolnom konci, hneď popravili pri studni.

    Taká bola vojna.