Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

Historicko-romantický príbeh o láske a jej protivenstvách

Úvod VYŠLO U NÁS E. Jarkovská: SNY VO VETRE

V roku 1804 prezident USA Jefferson zostaví expedíciu a poverí ju úlohou nájsť schodnú obchodnú cestu zo St. Louisu k pobrežiu Pacifiku. Jedným z veliteľov expedície je William Clark. Sprievodkyňou sa im stane domorodá žena Sakagawea, do ktorej sa William zamiluje. Ibaže Sakagawea je už ženou francúzskeho obchodníka a má s ním syna Jean-Baptista. Jeana v dospelosti osud spojí s nemeckým vojvodom a na istý čas sa stane jeho spoločníkom. Aj pre Jeana pripravil život osudovú lásku – krásnu Anastáziu, dcéru veliteľa zámockého pluku. Ako sa však zdá, William ani Jean nemajú príležitosť prežiť život po boku milovanej ženy. Ale je osud skutočne taký tvrdý a sú ich sny naozaj iba poletujúce vo vetre?

      Pútavý príbeh sa odohráva v americkej Louisiane, vo Wyomingu aj v nemeckom kráľovstve Württemberg v rokoch 1804 – 1883. Kniha rozohráva pred čitateľom osudy hlavných hrdinov, ktorými sú skutočné dejinné postavy. Cieľom autorky však nebolo odhaľovať dejepisnú pravdu; chcela iba poukázať na to, že história mohla pokojne plynúť aj tak, ako si to dovolila napísať.


ukážka z románu:

 

Charbonneau s oboma manželkami predsa len po týždni prišiel do pevnosti. Vtáčej Žene sa pod šatami črtalo vypuklé brucho. To predtým kvôli kožušinám, v ktorých bola zahalená, nebolo vidieť. Obe ženy mali oblečené na pohľad nové šaty vyrobené z kože jelenice. Odev mali ozdobený ostňami dikobraza aj koženými šnúrkami, pričom okolo okrajov bol lemovaný pestrofarebnou výzdobou z drobných korálikov. Na stretnutí bol opäť prítomný George kvôli tlmočeniu.       

      Výučba prebiehala presne podľa Williamovho očakávania: niečo pomenoval, zviera alebo predmet, George to povedal Francúzovi, ten Indiánkam a ony to zopakovali. Bolo  to  ale veľmi zdĺhavé. William preto našiel iné riešenie: na kus pergamenu nakreslil ľahko identifikovateľný predmet  a  pri jeho pomenovaní sa priamo obracal na dievčiny, ktoré  po  ňom  opakovali výrazy po anglicky. Prvé stretnutie však netrvalo dlho. Francúz oboch mužov po celý čas sledoval ako jastrab, mračil sa a potom náhle, bez vysvetlenia, výučbu ukončil. Vyšiel zo zrubu bez pozdravu. Dievčiny sa poslušne pobrali za ním.

      Na ďalšie stretnutie prišiel Francúz už iba s Vtáčou Ženou, čomu sa William úprimne potešil. Uvedomil si, že to nebolo iba preto, že táto dievčina bola vnímavejšia než tá druhá. Bolo to aj preto, že sa mu skutočne páčila. V ten deň sa dozvedel, že Vtáčia Žena sa po šošonsky povie Sah-ka-gah-me-ah, ale pri vyslovovaní sa mu lámal jazyk rovnako ako Indiánke pri angličtine. Započul, ako ju oslovoval Charbonneau, a tak ju aj on začal volať Sakagawea. Dozvedel sa, že má približne šestnásť rokov. Nevedela to presne, pretože ľudia v jej kmeni, tak ako v mnohých iných, si narodeniny nijako zvlášť nepripomínali.

      Francúz so Sakagaweou prišli ešte niekoľkokrát a zakaždým vo výučbe o kus pokročili. Dievčina bola skutočne veľmi vnímavá a rýchlo si vštepovala do pamäti anglické slová. Aj na Williama sa čo-to nalepilo zo šošonských výrazov. Naučil sa, že muž sa povie dainah, žena waipi, otec ape, matka bía, jeleň deheja, sova mumbiči. Potom ho však zmiatlo, keď sa neskôr dozvedel, že biely muž sa povie tab-babone, čo nebolo spojenie ani jedného z výrazov, ktoré sa dovtedy naučil. Vo výučbe, teraz už vzájomnej, napredovali rýchlejšie, než si predstavoval, a úprimne sa tomu radoval. Ale začiatkom decembra sa Francúz so ženou v pevnosti už neukázali. William ich neprítomnosť pripisoval nepriaznivému počasiu.

      Napadol totiž sneh a všade ho bolo vyše kolien, brodiť sa ním bolo pre dievčinu v jej stave akiste namáhavé. Často na ňu ale myslieval, ba pristihol sa pri tom, ako neraz stojac vo dverách zruba vyzerá, či sa nezjaví vo vstupnej bráne. Občas prestál dlhé chvíle za opevnením pevnosti s pohľadom upretým k modrastému horizontu na západe, za ktorým sa nachádzali Skalnaté hory. Vždy keď mu myšlienky zaleteli až k nim, vybavil sa mu obraz tváre Sakagawei. A táto skutočnosť ho začala znepokojovať.

      Indiánka sa v pevnosti neukázala celý december. William netušil, čo sa mohlo prihodiť. Premýšľal, či už neporodila. Nikde však nenatrafil ani na Francúza, preto sa domnieval, že si Charbonneau svoju účasť v expedícii rozmyslel. 

      Lovci a vojaci trávili väčšinu mrazivých dní v zruboch, vysedávaním pred kozubmi a bujarými rozhovormi pri víne. Ale aby predsa len úplne nezleniveli, cvičili sa v streľbe, opravovali člny, navštevovali osady a spolu s Indiánmi chytali do pascí bobry alebo lovili jelene. Vďaka ich mušketám býval lov jednoduchší a úlovok spravidla dvojnásobný, za čo si u Indiánov vyslúžili obdiv. Tí sa im odmeňovali potravinami, ale aj vlastnými ženami. Mandanovia a Hidatsovia totiž verili, že niektoré charakterové prvky sa môžu preniesť z muža na muža vtedy, ak sa obaja pomilujú s tou istou ženou.

      „Sú to ich zvyky, musíme ich rešpektovať,“ zmierňoval Williamovo pobúrenie Lewis.

      William naňho fľochol. Dobre vedel, ako sa vojaci v pevnosti pelešia s Indiánkami, niekedy aj s dvomi naraz, ba vláčia sa za tým účelom aj do osád.

      Ale Lewis si nevšímal jeho rozčarovanie: „Skús sa vžiť do ich zmýšľania. Sme pre nich niečo ako kúzelníci. Používame predmety, aké dosiaľ nevideli, staviame domy, poznáme tajomstvo strelného prachu. Ak by sa čo len nepatrná časť takéhoto majstrovstva preniesla na niektorého z nich, získal by obdiv a vážnosť celej osady. Kvôli tomu sú ochotní podeliť sa s nami aj o svoje ženy. Napokon, neber to tak tragicky. Čo hrozné sa stane, keď si naši muži trocha zašpásujú? Bude to prospešné pre obe strany.“

      „Hotová Sodoma a Gomora!“ hundral William.

      „Nie, iba odlišná kultúra,“ oponoval mu Lewis a uškrnul sa: „A ty dokedy chceš odolávať vnadám mladých domorodiek? Alebo ťa opantala iba jedna?“

      William sa zachmúril v nádeji, že tým aspoň trochu odvedie pozornosť od svojich rozpakov a rumenca, čo mu šiel spáliť líca. Prudko vstal zo stoličky, takmer ju prevrhol. Narýchlo sa zahalil do kožušinového kabáta a pobral sa k dverám zrubu.

      „Kam ideš?“ zavolal za ním Lewis.

      „Písať správu pre prezidenta,“ odvrkol podráždene. Mal priateľa úprimne rád, ale niekedy ho za jeho podpichovačné reči nenávidel.

      „Myslím si, že je načase niečo urobiť s tou tvojou prehnanou cudnosťou,“ začul zasmiať sa Lewisa predtým, než sa ocitol na dvore. Mrazivý vietor, ktorý sa zaprel do jeho kabáta aj tváre, urobil jeho rozpáleným lícam dobre.

 

__________

 

Bola krásna slnečná nedeľa v polovici januára. William sa práve naobedoval. Desiatnik a kuchár v jednej osobe sa po-chlapil a pripravil chutné mäsko zo srnca. William sa rozhodol, že sa pôjde poprechádzať po okolí, aby si prevetral myseľ. Podvečer sa chystal pridať svoj postreh o Mandanoch do správy pre prezidenta, ktorá na jar poputuje člnom naspäť do St. Louisu. Správa, do ktorej obaja prispievali rovnakým dielom, zahŕňala doterajšie poznatky z cesty dlhej vyše tisíc míľ. Obsahovala nielen popis terénu, pôdy a podnebia, ale aj informácie o Indiánoch, ktorých stretli cestou, ich počet, rozdelenie do kmeňov, ich zvyky a správanie  k  belochom  a  rozsiahly  zoznam  domorodých slov s anglickými ekvivalentmi.

      Meriwether Lewis bol toho názoru, že všetky dokumenty,  ktoré  cestou  vytvoria,  budú  dôležité  pre  neskoršie  vedecké štúdie. Aj preto dbal, aby sa k textu pripisovali poznámky o tom, čo sú overené informácie a čo iba informácie z  druhej  ruky.  Zároveň bol prezieravým obchodníkom majúcim na pamäti, že o materiál z ich expedície prejaví záujem nejedna obchodná spoločnosť. Viaceré pasáže preto obohatil o odporúčania, akým účinným spôsobom vytisnúť anglických a kanadských obchodníkov zo severnej Louisiany a tým docieliť, aby sa Indiáni žijúci v tejto oblasti stali úplne závislými na obchodovaní s Američanmi.   

      William vyšiel na dvor zababušený do dlhého kožušinového kabáta a čiapky. Spravil zopár krokov, sneh mu vržďal pod nohami. Privrel oči, lebo z pohľadu na jas snehu odrážajúci sa od slnka ako zrkadlo ho zabolelo v zreničkách. Zhlboka sa nadýchol. Štípanie ostrého vzduchu pocítil v nose aj v pľúcach a rozkašľal sa. Keď otvoril oči, uvidel práve na dvor vchádzať ženu. Jeden zo strážnikov za ňou zatváral ťažkú drevenú bránu. Žena zahalená do kožušín od hlavy po päty mohla byť hociktorá Indiánka; pravidelne sem chodievali za vojakmi. William však okamžite vedel, že je to Sakagawea. A kráčala priamo k nemu.              

      Pomaly sa už zmieroval s myšlienkou, že ju viac neuvidí. Domnieval sa, že Francúz svoje mladé manželky drží bokom od ostatných v obave, aby sa o ne nemusel deliť s vojakmi, hoci o niečo také by ho nikto nikdy nepožiadal.

      A odrazu sa to Williamovi stalo. Zaplavil ho pocit šťastia a radosti zmiešaných dokopy. Nafúkli sa ako balón a vyplnili každučký priestor jeho vnútra – dostali sa až k najskrytejším zákutiam, prinútili srdce rozbehnúť sa ako kôň na dostihoch, neviditeľnými prstami mu zovreli žalúdok a pľúcam nedovolili nadýchnuť sa. Uvedomil si, že by mal niečo urobiť, nestáť ako tĺk, nezízať a vykročiť z miesta. Ibaže nohy mal také ťažké, akoby mu boli primrzli k snehu.

      Toto je teda ten stav, o ktorom neraz počul zhovárať sa matku so sestrami, keď dospievali a zo všetkého najviac sa zaujímali o veci súvisiace s citmi! A potom sestry vídaval sedieť v salóne či na terase pred domom a zasnene hľadieť do diaľky. V takých momentoch hádal, na čo asi myslia alebo koho si predstavujú. A občas im závidel, lebo hoci bol od sestier o pár rokov starší, v jeho srdci ešte nijaká vyvolená neprebývala. Bolo až po okraj naplnené kariérou a vojenskými povinnosťami. Ale sem-tam začul sestry aj fňukať v izbách na poschodí alebo, naopak, smiať sa a roztopašne pišťať od šťastia. Neraz im ani trochu nerozumel...

      „Och, pán Clark!“ pretrhol jeho myšlienky čierny otrok York, ktorý ho na tejto ceste sprevádzal a teraz vybehol zo zrubu. „Zabudli ste si vziať zbraň, čo ak na prechádzke stretnete divé zviera?“ starostil sa a podával mu ťažkú loveckú pušku – predovku.

      Vzal ju do ruky a chvíľu podržal. Potom ju vrátil černochovi zahundrúc: „Nie je mi treba.“

      „Ale pane...,“ začul otroka, ibaže už odlepil nohy z miesta a ponáhľal sa v ústrety Sakagawei.

      Z kožušín zahaľujúcich jej telo vytŕčal iba kúsok tváre. Oči sa od tých jeho ani na okamih neodtrhli. Keď zastali na krok od seba, pozdravila ho: „Dobrý deň, tab-babone!“

      A on rovnakou zmiešaninou angličtiny a šošončiny odpovedal: „Dobrý deň, waipi!“     

      Oči dievčiny sa zúžili v úsmeve. „Ja sa prísť učiť.“

      Len sťažka sa ovládol, aby ju od prívalu šťastia neobjal. Zdržal sa iba vďaka sebaovládaniu, ktoré mu zostalo z vojenských čias. V tej chvíli sa ani trochu nezamýšľal nad tým, čo na ich učenie povie Francúz.

      Večer sa márne snažil prinútiť oči k spánku. S hlavou plnou spomienok na stretnutie so Sakagaweou si znova a znova pripomínal jej tvár, oči a pery, ktoré roztomilo špúlila, keď sa usilovala zopakovať po ňom anglické výrazy. Odrazu nadobudol pocit, že mu tam na dvore chcela povedať oveľa viac a zatúžil dozvedieť sa čo. Ale zahnal bláznivú myšlienku, zo všetkých síl chlácholil svoju myseľ, že si len čosi namýšľa. Pripomínal si obraz jej vypuklého brucha, ukrývajúce dieťa iného muža. No aj napriek tomu sa v ňom prebúdzali dosiaľ nepoznané pocity – tie ho prekvapovali aj miatli. Také niečo nezažil ani v prítomnosti Julie, dcéry plukovníka Hancocka, s ktorou sa zoznámil vo Virgínii krátko pred odchodom na túto expedíciu.         

      Spomenul si na rodičov a ohlásilo sa jeho svedomie. Akoby sa tým, že myslel na Sakagaweu, dopúšťal niečoho neprístojného. Výchova a viera vštepované rodičmi aj cirkvou v ňom boli hlboko zakorenené a nepripúšťali, aby myslel na ženu iného. Nechápal preto, ako bolo možné, že má hlavu plnú práve takýchto okázalých myšlienok. Navyše prostredie, v ktorom vyrastal, dopredu vylučovalo, že by mohol stratiť súdnosť kvôli farebnej žene. Jeho rodičia vlastnili plantáž a mnoho čiernych otrokov! On sám počas vojenskej kariéry viedol útoky na indiánske osady. Pri rieke Wabash jednotka na jeho príkaz zlikvidovala tábor Šónýiov, pobila mužov, ženy aj deti. Mali byť azda jeho pocity k Sakagawei protiváhou za chybné rozhodnutia, ktorých sa kedysi ako mladý dôstojník dopustil? Alebo išlo o niečo celkom iné?     

      „Príde znenazdania, neraz keď ju najmenej čakáte, nevymodlíte si ju ani nezakážete,“ vybavil si prívetivý matkin hlas a tajomný úsmev, čo sa jej usadil na tvári a omladzoval ju zakaždým, keď rozprávala sestrám o láske. „Iba sa s ňou naučíte žiť, ak sa na vás spustí ako tichý májový dážď   a celé vás zaplaví. Iné vám ani nezostane, lebo ak vás raz pohladí neviditeľným krídlom, viac už bez nej nedokážete žiť.“

      Položil si dlaň na hruď. Cítil, že sa s ním niečo deje, niečo nezvyčajné; bol rozochvený a prudko mu bilo srdce. Áno, pravdepodobne je to tak. Zaľúbil sa...