Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

E.Jarkovská: ĽALIOVÉ DETI

Úvod VYŠLO U NÁS E.Jarkovská: ĽALIOVÉ DETI

Kultúrna genocída, agresívna asimilácia, neľudské zaobchádzanie, celoživotné traumy. To sú nosné témy spoločenského románu ĽALIOVÉ DETI.

 Vdovec Matthew Scott, starý Krí, žije v štvrti belochov, ktorým sa radšej vyhýba. Dávno stratil cestu k svojim dospelým deťom a v zatrpknutosti čoraz viac prichádza o radosť zo života. Do jeho susedstva sa nasťahuje biely mladík a Mattove šedé dni sa razom prevrátia naruby.

 Daniel Tait uteká pred minulosťou drogového dílera a útočisko hľadá v opustenom dome po starej matke. Keď na neho padne tieň podozrenia z vraždy starého medicinmana, zdá sa, že kolotoč komplikácií sa začína odznova. Sused ho navyše požiada o nezvyčajnú službu.

  Tantoo Hartnerová je bývalá balerína. Žije s ovdovelou dcérou a vnukom. Jedného dňa ju rodinný priateľ požiada, aby na Národnom zhromaždení Indiánov vystúpila so svojimi zážitkami z internátnej školy. Tantoo odmieta. Zakrátko na dvere jej domu zaklope nečakaná návšteva. 

   Kto sú v skutočnosti hlavní protagonisti príbehu, čo majú za sebou? Aká je ozajstná pravda o prevýchove domorodého etnika v cirkevných školách a ako ju prijme súčasná spoločnosť?

  Autorka sa opiera o historické fakty a prostredníctvom výpovedí skutočných obetí pútavo približuje zločiny asimilačného procesu Indiánov v Kanade v 40-tych rokoch 20. storočia.


Ukážka z knihy:


Keď sa po novom roku presťahovala z Winnipegu do Brandonu, mala trochu obavy, či si u dcéry zvykne. Iné bolo občas ju navštíviť a iné u nej natrvalo žiť. Bolo to ako presadiť starý ker na nové miesto a dúfať, že sa pri tom nepoškodia korene. No osud k nim nebol zhovievavý, obe už prišli o manželov, a tak sa stali jedna druhej oporou. Videla, ako jej jediné dieťa trpí a zvnútra ho rozožiera prázdnota a zatúžila vyplniť to miesto svojím srdcom.

     Ona si už na samotu privykla, lebo jej Cody umrel pred ôsmimi rokmi. Ale pre Roseanne, len štyridsaťročnú, bola strata milovaného Michaela ešte príliš bolestná. Azda aj preto, že bol lekár a akosi sa neočakávalo, že by ho mohla skoliť rakovina. Žiaľ, opak bol pravdou. Možnosti liečby boli mizivé. Chemoterapia nezaberala. Odstránenie časti pečene, kde sa rakovina objavila, neprichádzalo do úvahy, na oboch lalokoch bolo priveľa tumorov. Ablácia – vypálenie rakoviny – na to boli tumory zase priveľké. Najdesivejšie bolo, že Michael si svoje šance na vyliečenie uvedomoval. A prostredníctvom neho aj ostatní. Preto zakaždým, keď prišla k dcére na návštevu, hovorili o všetkom možnom, no nikdy nespomínali smrť, lebo mali pocit, že by tým dali priestor nepriateľovi, už i tak sa zlovestne zakrádajúcemu okolo ich domu.

    Po Michaelovej smrti sa dcéra zmenila. Keď poľavila najväčšia vlna žiaľu, prišla nová. Roseanne bola permanentne naštvaná – na lekárov, na farmaceutický priemysel, na vedcov skúmajúcich rakovinu, na všetkých okolo seba. S jej hnevom sa nedalo robiť nič. Keďže vedela, čím si jej dcéra prechádza, chcela byť pri nej. A bol tu ešte vnuk Chris, trochu zakríknutý pätnásťročný chlapec, o ktorého smútok sa Roseanne starala najmenej, no neznamenalo to, že neexistuje. Niekto mu musel dodať do života potrebný optimizmus. 

  Vždy v posledný utorok v mesiaci cestovala do Winnipegu na Menonitskú univerzitu. Bolo to viac ako dvesto kilometrov a cesta autobusom trvala dve hodiny tam aj späť. No ona sa tešila, že aj napriek svojmu veku – v máji oslávi sedemdesiate piate narodeniny – na ňu na Fakulte divadla a tanca nezabudli. Už dávno na univerzite nevyučovala, ale tešilo ju, že sa môže zúčastňovať odborných konzultácií, na ktoré ju mladší kolegovia stále radi pozývali. 

  No najradšej mala aj tak stretnutia s deťmi, a to každú sobotu predpoludním v základnej škole Meadows v Brandone. Mladý manželský pár, Robin a Ben, tam viedol baletný krúžok aj počas školských prázdnin. Keď sa dozvedeli, že sa do mesta prisťahovala Tantoo Hartnerová – „baletná diva“ –, prizvali ju, aby sa podelila o skúsenosti a odovzdala deťom kus svojho tanečného majstrovstva.              

   Pri pohľade na osem až desaťročné dievčatká ešte občas vyplávala na povrch spomienka na jej rozlúčku s rodičmi. Keď mala toľko ako oni, otec ju jedného dňa pohladil po hlave a dlho sa jej díval do očí, akoby sa už nikdy nemali uvidieť. Matka si k nej kvokla, stískala ju a tak srdcervúco plakala, až ten plač uviazol v jej ušiach na dlhé roky. Aj teraz sa ešte stávalo, že ju prebudil zo spania a zabolel, keď sa do jej mysle zatúlali spomienky...

      „Teta Tantoo,“ pribehlo k nej usmievavé dievčatko menom Grace, s bacuľatými líčkami a zapletenými vrkôčikmi. Ktovie prečo si ho obľúbila zo všetkých dievčatiek najviac. „Teta Tantoo, páčilo sa vám, ako som dnes tancovala?“ zašvitorila Grace, objala ju rukami okolo pása a pritúlila sa k nej. Uprela na ňu svoje tmavé očká, v ktorých sa zračilo očakávanie.

      „To vieš, že sa mi páčilo,“ sklonila sa a zo spoteného čielka dievčatku odhrnula zlepenec vláskov.

      „Aj keď mi to demi-plié ešte nejde tak ako ostatným?“ spýtalo sa.

      „Aj tak, srdiečko, a vieš prečo? Pretože tvoje pas de chat ma dnes celkom očarilo.“

      „Júúúj!“ zvýskla od radosti Grace, odlepila sa od nej a bežala sa pochváliť ostatným. Sedeli na dlážke pri stene so zrkadlami, kde si rozväzovali stuhy na balerínkach. „Počuli ste to?!“ volala na kamarátky a poskakovala, až sa jej ružová sukienka, ušitá z tylu, natriasala na trochu objemnejšom zadočku. „Teta Tantoo povedala, že sa jej páčil môj mačací krok!“ vyhlásila hrdo.

      „Grace je veľmi usilovná,“ podišla bližšie Robin, pozerajúc k skupinke dievčatiek. „Oveľa viac než ostatné, ale nesmieme to dávať najavo.“

     „Pravdaže nie,“ Tantoo sa rýchlo obrátila, aj keď poznámku mladej učiteľky nebrala ako výčitku. „Prepáč, že som sa nechala uniesť, ale keď som videla to očakávanie v očiach Grace...“

     „To je v poriadku,“ usmiala sa Robin, „pochvala od vás je pre ne veľkým vyznamenaním. Už teraz vidím, že vaše pripomienky si berú k srdcu oveľa viac než tie moje.“

  „Ibaže ja ťa v žiadnom prípade nechcem oberať o autoritu,“ ospravedlňovala sa rýchlo.

     „Toho sa ani neobávam,“ odpovedala Robin. Okrem pier mala úsmev zasadený aj v bledomodrých očiach. „Pre nás s Benom je predsa cťou, že sa môžeme od vás učiť rovnako ako ony.“ Vzala ju popod pazuchu. „Odveziem vás domov?“

   Tantoo pokrútila hlavou. „Ďakujem, to nie je treba. S dcérou sme dohodnuté, že keď skončíme, zavolám jej a ona mi príde oproti.“

   „Ale to predsa nemusí. Ben vás odvezie, viete, že to rád urobí,“ oponovala učiteľka.

    „To by bolo milé, ale ako som povedala, sme dohodnuté s dcérou, nechcem to už meniť.“

     Robin nenástojila. S úsmevom prikývla. „Tak dobre. Ďakujem, že ste dnes opäť prišli.“ Naklonila sa a pobozkala ju na obe líca. Tantoo ešte výraznejšie zacítila príjemnú kvetinovú vôňu jej parfumu, ktorá sa vznášala v ľahkom opare počas celého tréningu. Potom Robin zatlieskala: „Deti, poďte sa rozlúčiť!“

      Dievčatká sa razom pozbierali zo zeme a rozbehli sa k nim ako kŕdeľ vtáčeniec, ktorý ktosi vyplašil. Jedna cez druhú Tantoo objímali, chytali ju za ruky, štebotali a ona, potešená ich úprimnou náklonnosťou, im podávala ruku alebo ich pohládzala po hlávkach či po rozpálených líčkach.

     „Prídete aj o týždeň, teta Tantoo?“ spýtala sa Grace.

   „Pravdaže prídem, srdiečko, ako by som bez vás mohla vydržať?“ ubezpečila ju. Bola to pravda. Detský smiech, džavot a tá bezprostredná radosť, žiariaca z ich očiek, boli balzamom na akýkoľvek starecký neduh.

  O čosi neskôr rezko vykračovala po chodníku. Viedol od hlavnej Dvadsiatej šiestej ulice smerom na západ popri celej Park Avenue až k štvrti Wilnor Bay, kde stál dom jej zaťa, lekára Michaela Garvina. Nevravela Robin pravdu, ne-bola s dcérou na ničom dohodnutá. Pravdou bolo, že Roseanne povedala, že ju domov privezú Ben s Robin. Zatúžila totiž poprechádzať sa, lebo ju lákal pekný letný deň a iba takto to mohla zrealizovať. Chcela si čo najdlhšie uchovať v sebe radosť zo stretnutia s deťmi, dokiaľ sa vráti späť do ticha dcérinho domova. V povznesenej nálade, v rytme klepotu vlastných podpätkov vychutnávala krásu, čo sa núkala jej očiam a zvukom prichádzajúcim k nej z okolia.

    Keď jedného dňa od teba odídem k Bohu, neprestaň načúvať, moja drahá, každý deň sa ti budem odniekiaľ prihovárať, zvykol jej hovorievať Cody.

    Zakaždým jeho reči brala len ako žart. Cody rovnako ako ona celý život pracoval ako choreograf tanečného odboru a aj po sedemdesiatke sa pýšil vynikajúcou kondíciou. Každý deň cvičil a behal. Často spolu tancovali bez toho, že by sa zadýchali – v lete na terase, v zime v priestrannej obývačke. Preto vždy Codymu oponovala, ako si môže byť istý tým, že to bude práve on, kto z nich dvoch odíde prvý. A zároveň sa tej predstavy desila, niečo také si ani len nechcela predstaviť.

    Raz ráno pracovala v záhradke. Usilovne okopávala stonky obľúbených ľalií, ktorých purpurové kalichy sa práve otvárali, keď sa jej náhle zmocnil pocit, že je už sama. Strach jej padol do žalúdka a s tou ťažobou sa ponáhľala do domu. Cestou sa napomínala, že sa nič nedeje, že je len hysterická, lebo naisto nájde Codyho sedieť v kuchyni pri hrnčeku s kávou alebo na gauči čítať ranné noviny.

   Svojho muža našla na dlážke vedľa postele. Pohár s vodou, ktorý zvykol mávať po ruke na tácke na stolíku, aby nemusel v noci vstávať do kuchyne, ležal pri ňom. Chvíľu uprene sledovala, ako rozliata voda vsakuje do modrého plyšového koberca a vytvára na ňom tmavý fľak. Snažila sa vyznať v tom, na čo sa pozerá. Podľahol infarktu, bolo to rýchle, upokojoval ju neskôr lekár, nedokázala by ste mu pomôcť. Jej muž odišiel bez slova rozlúčky, tak ako to nikdy nechcela, lebo si myslela, že ak ho prežije, naisto pri ňom bude do poslednej sekundy.

   Po Codyho smrti teda začala viac načúvať svetu, hoci mu dosť načúvala aj predtým. Prihováral sa jej pošepky a tajuplne, prostredníctvom šuchotu lístia v korunách stromov, spevom vtáčikov, zurčaním rieky Assiniboine za ich domom, dokonca i zvukom strojov, áut a hlasov ľudí zamestnaných dajakou činnosťou. Každý deň sa snažila zvuky okolo seba rozšifrovať, veď čo ak mal Cody pravdu a ona začuje...

     Z myšlienok ju vytrhla melódia mobilu. Zastala a chvíľu trvalo, pokým ho vyhrabala zo samého dna kabelky, prevesenej cez predlaktie.

     „Prosím,“ ozvala sa, keď sa jej bez okuliarov na čítanie podarilo stlačiť správne tlačidlo na prijatie hovoru a priložila si mobil k uchu.

     „Mami, kde si tak dlho, preboha?“ počula hlas svojej dcéry poznačený výčitkou.

    „Roseanne, to si ty?“ spýtala sa Tantoo, uvedomiac si nezmyselnosť tej otázky, pretože hlas dcéry poznala dobre. „Som na ceste domov,“ dodala.

    „Ty ideš peši? Ale prečo, mami? Prečo si nešla autom s Robin a Benom ako inokedy?“

    „Lebo je pekne a chcela som sa prejsť. Potrebujem predsa pohyb,“ obhajovala sa, hoci už chvíľu cítila bolesť v členkoch aj bedrách. Vyše kilometrová chôdza ju vyčerpala viac, než si myslela. 

     „Prídem po teba,“ zavelila Roseanne.

   „Nie je treba, zlatko, o chvíľu som doma, už to nemám ďaleko,“ chlácholila dcéru. S obavami o zdravie svojej matky to už niekedy vážne preháňala.

     „Ale mami...“

   „Naozaj si nerob starosti, zvládnem to,“ ubezpečila ju rozhodným hlasom.

    Roseanne však trvala na svojom: „Nie, prídem po teba, veď je skoro pol jednej.“

     „A čo je na tom?“ začudovala sa.

     „Akože čo, mami?“ začula v slúchadle ťažký dcérin povzdych. „Vari si zabudla, že k nám dnes o jednej príde sudca Sinclaire? Pozvala si ho predsa na obed!“

   Tantoo sa chytila za čelo. Návšteva sudcu, starého rodinného priateľa, jej úplne vyfučala z hlavy. Nechápala, ako sa jej to mohlo stať, veď včera o tom s Roseanne predsa hovorili!

   Prepadol ju pocit viny. No nevdojak sa zamračila. To, kvôli čomu za ňou sudca prichádzal, jej nebolo po vôli...