Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

E.Jarkovská: BOJOVNÍCI DÚHY

Úvod VYŠLO U NÁS E.Jarkovská: BOJOVNÍCI DÚHY

Stojí priateľstvo nad láskou? Znamenajú peniaze viac ako česť? Je možné zmeniť osud? A má vôbec zmysel hľadať životné šťastie?

      Odpovede na tieto otázky sa snažia nájsť aj hlavní hrdinovia trilógie: mexické dievča Mercedes Perezová, bezhlavo sa púšťajúca do prenasledovania vrahov svojich príbuzných; farmársky syn Benjamin Sutter, opúšťajúci rodinu kvôli zlatej horúčke v Kalifornii; syn podnikateľa a špekulanta Markus Whitfield, vytrvalo pátrajúci po predkoch v rezerváciách; veterán Adam Burns, po návrate z občianskej vojny rozhodnutý zahlušiť toľko Indiánov, koľko bude možné, aby pomstil smrť ženy a synov.

      Avšak, zdá sa, že Boh má pre každého nachystané iné poslanie.

      Cesty Mercedes a Benjamina sa skrížia. Spolu sa vydávajú za zločincami, no netušia, že karta sa čoskoro obráti a sami sa stanú prenasledovanou korisťou aj zajatcami. Markus nachádza životnú lásku, ale predovšetkým spozná pravú tvár svojho adoptívneho otca. Adama náhoda spojí s Indiánmi a prostredníctvom ich strastiplnej životnej cesty prijme zmierenie s Bohom, ktorého po celý život odmietal. Osudy hlavných hrdinov sú osobité, zdanlivo spolu nesúvisiace. No iba na prvý pohľad. Ak sa vám bude zdať, že v prvej časti sa cesty hrdinov uzavreli, tá druhá vám ukáže, do akej miery ste sa zmýlili. Ale až v tretej časti autorka skutočne odkryje tajomstvá celého príbehu a ponúkne zavŕšenie obdivuhodných ľudských osudov.

      BOJOVNÍCI DÚHY nie sú len dobrodružnou trilógiou inšpirovanou skutočnými dejinnými udalosťami severoamerického kontinentu rokov 1860 – 1912. Sú rozprávaním o zrade a pomste, viere a nádeji, krvi a tanci bojovníkov, ale najmä o ľudskom putovaní za láskou a obyčajným šťastím.


Ukážka z knihy:


Keď sa prebudil, prekvapený zistil, že sa v nijakej z izieb nekúri, že jeho dcéra nechystá obed a v dome je sám. Trvalo takmer celé popoludnie, pokým sa osmelil ísť von. A možno ani súmrak by ho nebol prinútil opustiť izbu, v ktorej len tak sedel a sledoval pla-mene v kozube, oblizujúce hrubé polená. Lenže do mesta začali prichádzať vozy, zreteľne počul hrkot ich kolies, rovnako tak zmä-tené, znepokojené hlasy, čiesi výkriky a povely vojakov.

      Po celý čas si niečo nahováral. Najprv, že jeho bláznivé dievča, ani sa neunúvajúce oznámiť mu, kam ide, stále kdesi hľadá ma-lého Tokalu. Natŕčal uši, vyčkával, kedy už začuje ich kroky na te-rase. Potom sa utešoval, že Vinona sa celkom isto zdržala v nie-ktorej z osád, kde, nevnímajúc čas, rieši niektorú zo záležitostí týkajúcich sa školy. V duchu si pre ňu za to pripravil najmenej desať výčitiek – aj sa chvíľu tešil, ako ju nimi privíta. Keď okolo obeda zbadal cez okno ruch v blízkej indiánskej osade a všimol si, ako všetci vychádzajú z típí a strnulo hľadia jedným smerom, aj on sa osmelil vyjsť na terasu. Počul vzdialenú streľbu a ozvenu de-lostreleckej paľby.

      Blázniví vojaci, zase čosi nacvičujú, pomyslel si mrzuto. Ne-chcel si pripustiť myšlienku, že by na streľbu mohli mať aj iný dô-vod. Vrátil sa ku kozubu, priložil poleno na oheň a sadol si do kresla. Potom v ňom celé hodiny len tak sedel, s fajkou v dlani načúval ako dýcha dom a čakal. Čakal, premýšľal a bál sa. Bál sa tak, až sa napokon rozplakal...

 

__________

 

Nohy ťažké ako z olova sa len neochotne podriaďovali jeho vôli. Nerozumel, odkiaľ sa vzala všetka tá sila, čo mu ich spomaľovala. Zdalo sa mu, že na pleciach vláči azda celú horu. Jej tiaž cítil v ko-lenách.

      Zastal pred kostolom Svätého kríža. Nespomínal si, kedy na-posledy navštívil nejaký chrám. Bolo to už tak dávno, že si nebol istý, či vôbec niekedy v nejakom bol. A ak áno, muselo to byť v mi-nulom živote, pretože obraz božieho stánku mu uviazol hlboko v pamäti len ako nejasná spomienka. Možno sa mu to len snívalo. A možno ju tam sám zatlačil silou vôle – po prvý raz, keď prišiel o svoju mladú manželku so synmi, druhý raz, keď mu zabili Bizó-niu Ženu. Nepamätal sa, ako to bolo, vedel iba, že už nemal dô-vod hľadať Boha na takýchto miestach. Pravdupovediac, dávno nijakého boha ani nehľadal.

      V kostole museli byť rozsvietené azda všetky petrolejové lampy a sviečky vo svietnikoch, pretože ich žiara cez vysoké úzke okná osvetľovala okolie jasným svetlom. Kam len dopadlo, sneh sa trblietal množstvom hviezdičiek. Z neba padali chumáče vločiek. Už nimi takmer úplne zapadli lavice, vynesené zvnútra. Dvere kostola boli otvorené dokorán. Dobrovoľníci z mestečka pomá-hali raneným Indiánom, ktorí sa ako-tak udržali na nohách, zo-stupovať z vojenských vozov a šikovali ich dovnútra. Mnohých stonajúcich a nariekajúcich tam odnášali narýchlo zhotovenými nosidlami. Len čo totiž vojaci doviezli vozy s ranenými do mes-tečka, dištancovali sa od nich. Nechali ich napospas zime a osu-du, akoby odrazu nevedeli, čo s nimi.

      Podlomili sa mu kolená, ale prekonal slabosť a vošiel do kos-tola. Dlážku zakrývala vrstva sena ako v maštali. Steny boli ešte vyzdobené adventnou čečinou a papierovými kvetmi. Okolo stien, jeden vedľa druhého, ležali na plachtách alebo zakrvavených pri-krývkach Indiáni. Ledva ich stíhal ošetriť mladý lekár oblečený v bielom plášti s množstvom krvavých fľakov a šmúh. Prevažnú väčšinu ranených tvorili ženy, mužov bolo len zopár. Pri niekto-rých matkách plakali deti – zašpinené, usoplené, s premrznutými rukami, krvou skropenými šatami, vydesené z prítomnosti cu-dzích ľudí ako zvieratká v klietke. Pozeral do všetkých bolesťou skrivených tvárí, na obvinenie v ich očiach aj nevyslovenú otázku, akú si v tej chvíli kládol aj sám.

      Prečo sa im toto stalo?

      Pomaly kráčal uličkou. Napokon vpredu, v blízkosti kazateľ-nice, ju konečne zbadal – svoje dievča. Ledva sa nadýchol od obrovskej úľavy. Mala oblečený krátky kabát lemovaný kožušinou okolo goliera aj okolo okraja rukávov. Kľačala na zemi. Spolu s inou ženou obväzovala plátnom zranenú hlavu akémusi bez-vládnemu dieťaťu. Pristúpil k nej, trasúcou dlaňou sa dotkol jej pleca.

      „Sovička,“ zachripel, osloviac ju menom, akým ju nazýval vždy, keď sa jeho srdce radovalo, že je pri ňom. V tej chvíli jej od-pustil všetok strach, prežitý v posledných hodinách.

      Obrátila k nemu hlavu. Ibaže tvár cudzej ženy nepoznal. Zmä-tene cúvol.

      „Adam? Čo tu robíte?“ počul za chrbtom niečí prekvapený hlas. Obzrel sa. „Máte tu príbuzného?“ prihováral sa mu reve-rend Cook.

      „Nie, ja... hľadám svoju dcéru,“ hlas sa mu zadrhol.

      „Mary Vinonu?“ zodvihol obočie reverend. „Nevidel som ju medzi dobrovoľníčkami. A veruže by sa nám zišla jej pomoc. Je nás tu málo na toľkých ranených.“

      „Odkiaľ ich priviezli?“ spýtal sa s hrčou v krku, hoci odpoveď tušil.

      „Od Wounded Knee. Vojaci tam zničili tábor náčelníka Veľkej Nohy. Títo päťdesiati úbožiaci jediní ten masaker prežili.“ Reve-rendove oči sa zaleskli smútkom, keď krútil hlavou nad situáciou, ktorú si rovnako ako iní, súcitiaci s Indiánmi, nedokázal vysvetliť.

      Adamovu myseľ napadli čierne predstavy, vnútro mu zovrela úzkosť. Bezradne sa poobzeral. V kúte blízko kazateľnice si vši-mol malého Tokalu. Sedel pri akejsi žene. Pravý bok mala pre-krytý kusom zakrvaveného plátna a oviazané zápästie ruky. Drie-mala, zdravou rukou pridŕžala dievčatko. Túlilo sa k nej ako mača, hlava mu kvickala od únavy a spánku. Tokala sa chrbtom opieral o stenu, bradu mal položenú na kolenách skrčených nôh. Objímal si ich rukami. Hoci sa zo zvyku mračil, pohľad mal vy-strašený, neistý.

      Keď zbadal Adama, vstal a rozbehol sa k nemu.

      „Je slečna Mary v poriadku? A Malý Sokol s chlapcami? Čo je s nimi, vrátili sa už?“ pýtal sa jedným dychom, s plačom na kra-jíčku.

      Pozeral sa na chlapca ako v sne. „To neviem, to naozaj neviem. Ale veľmi si želám, aby to tak bolo,“ povedal tichým hlasom, po-hladil ho po hlávke a privinul si ho. „Poď so mnou, počkáme na nich u nás doma.“

      „Nie, chcem zostať s Hakiktavin,“ vytrhol sa mu a usadil sa opäť pri mladej žene.

      Adam Biely Čejen chvíľu premýšľal, potom k nim váhavo po-dišiel.

      „Môžem tu s vami zostať aj ja?“ spýtal sa, ale žena neodpo-vedala. Nuž si prisadol aj tak. Cítil, že tu v kostole mu čas ubehne rýchlejšie ako doma. Veľmi chcel uveriť, že sa reverend mýli a toto nie sú jediní preživší. Chcel uveriť aj tomu, že jeho silnejúca bolesť a neistota sa zmiernia, ak bude obklopený cudzím nešťastím, že sa zmiešajú spolu s utrpením, nahromadeným v kostole. Tu mu bude dobre, nebude mu prekážať plač ani stony. Doma by ho ti-cho zavalilo ako skala. Nedokázal by tam ani len dýchať. Bál sa niekoho z ošetrujúcich spýtať, kde zostali všetci mŕtvi. Veľmi sa bál pomyslenia, či už azda nezostal na svete sám...

      Unavene si oprel hlavu o stenu. Až vtedy si všimol nápis na veľkom transparente visiacom nad kazateľnicou: POKOJ ĽU-ĎOM DOBREJ VÔLE!