Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

A. Rynke: OKNO DO ZÁHRADY

Úvod VYŠLO U NÁS A. Rynke: OKNO DO ZÁHRADY

Zuzanu s Mirkou po skončení strednej školy neprijmú na vysokú. Rozhodnú sa, že si pôjdu zarobiť do Anglicka a zároveň sa zdokonalia v angličtine. Starajú sa o starého pána Smitha a jeho vnučku Zoe, postihnutú schizofréniou. Jedného dňa Zoe ukradne Zuzane fľašu džinu, opije sa, vypadne z okna a zabije sa. Vyšetrovanie smeruje k tomu, že vinná je Zuzana. Tá však nečaká na súdne pojednávanie a uteká preč. Kam a prečo...?

Autorke Alici Rynke sa v románe Okno do záhrady podarilo namiešať pútavý kokteil napätia, drámy a tajomna. A ten udrží vašu pozornosť až do samého konca.


Ukážka z knihy:


So Zuzanou sa poznali od detstva. Celý život bývali v dedinke na detvianskych lazoch a chodili spolu aj do základky.

Zuzka bola vždy silnejšia, vynachádzavejšia, šikovnejšia... pomyslela si Mirka a pozrela na kamarátkinu načierno odfarbenú hlavu, pohybujúcu sa zo strany na stranu zakaždým, keď taxikár vyberal zákrutu.

Zuzkini rodičia chceli, aby študovala na vysokej v Bratislave a tancovala v Lúčnici alebo Sľuku, ale ona im urobila škrt cez rozpočet. Som si istá, že sa profesori na gymnáziu potešili, keď  zmaturovala a posledný raz za sebou zatvorila dvere. 

Predstavila si Zuzaninu stužkovú a ako sa nehorázne opila. A potom aj na chate na dozvukoch. Ale aj tak ju mám rada. Ako sestru. Pohladkala Zuzaninu neustále sa pohybujúcu ruku. Moji rodičia ma našťastie do ničoho nenútili. Sama som sa prihlásila na zdravotnú. Škoda, že ma na medicínu nezobrali. Čo už! Teraz som tu. V taxíku s nebezpečne vyzerajúcim taxikárom. A Zuza si spokojne spí! rozčuľovala sa v duchu. Potriasla ju za plece a čakala, kým sa preberie.

„Zuzka, to ideme nejako dlho!“ panikárila. „Spýtaj sa ho, či sme nezablúdili.“ Na zdravotnej mala nemčinu, vo všetkom sa spoliehala na Zuzanu. Tá, aj keď z ostatných predmetov zmaturovala na štvorky, z angličtiny dostala dvojku. Bez problémov sa dohovorila.

„Ste si istý, že ideme dobrým smerom? Nemali by sme tam už byť?“ Zuzana sa naklonila k malému okienku, aby počula jeho odpoveď.

„Ešte takých desať minút. Zobudili ste sa práve načas.“ Mirke sa zdalo, že mu hlas znel ironicky a nebezpečne.

„Povedal, že ešte desať minút. Tak nebuď posero!“ Zuzana si znovu oprela hlavu o studené sklo a zatvorila oči.

To sa ti dobre hovorí, pomyslela si Mirka a snažila sa cez okno uvidieť aspoň niečo. Spomenula si na mobil. Rýchlo ho vybrala z kabelky. 

Žiadny signál! Ešte to nám chýbalo, pozrela naľakane na taxikára. Prisahala by, že ho v zrkadielku videla vyškierať sa.

„Pol desiatej, ktovie, či nás bude niekto čakať,“ zrazu sa ozvala Zuzana. „Mali sme tam byť už pred dvomi hodinami,“ pozrela na svoje malé náramkové hodinky.

„Ako sa volá najbližšie mesto?“ spýtala sa ho.

Mirka poznala kamarátku lepšie ako samu seba, videla, že ani jej to už nie je jedno.

„Bristol,“ zamrmlal potichu.

Nakoniec zabočil na štrkom vysypanú príjazdovú cestu a zastal pred veľkým, strašidelne vyzerajúcim starým domom. Chvíľu si niečo zapisoval a potom ukázal na displej.

„Bude to sedemdesiat libier, dámy,“ vyšiel z auta a vytiahol von ich kufre. Položil ich na schody a otvoril im dvere. „Tu je moja vizitka s telefónnym číslom. Zavolajte, ak budete odtiaľto utekať. Prídem po vás.“

Aj keď mu Mirka nerozumela ani slovo, zdalo sa jej, že mu hlas znel oveľa priateľskejšie ako predtým. Pozerali za ním, až kým nezabočil za roh záhrady.

Svetielko nad vchodom sa rozsvietilo a vo dverách sa zjavila staršia pani. Popri nej sa von pretlačilo šteniatko dalmatínca a začalo na ne vyskakovať.

„Kuš, Jimmy, choď dovnútra,“ odtláčala ho a zároveň im podávala ruku. „Ja som Mary, opatrovateľka. Poďte ďalej,“ podržala masívne dvere a vpustila ich dnu. So škrípaním sa za nimi zatvorili.

„Vaše izby sú až celkom hore, takmer pod strechou,“ ukázala na točité drevené schody so zábradlím. „Pán Smith s manželkou bývajú tu dolu. Teraz ich už nebudeme vyrušovať, pred chvíľou zaspali.“

Mary mala okrúhlu, úprimnú tvár, a keď sa usmiala, na lícach sa jej urobili jamky.

„Tak vás sem poslala agentúra. To je dobre, že ste dve. Bude vám veselšie. Aj ja by som uvítala niekoho, kto by mi pomohol. Niekoho, s kým by som sa mohla porozprávať,“ vzdychla si a sadla na stoličku vedľa starej piecky. „Sem takmer nikto nechodí.“

„Mary, ako dlho tu už robíte?“ spýtala sa Zuzana, obzerajúc si staromódne zariadenú kuchyňu. Drevený stôl s dvomi lavicami zaberal takmer polovicu miestnosti a v rohu dominovala veľká kachľová pec.

„Tridsaťpäť rokov. Bola som asi vo vašom veku, keď som sem prišla.“

„Spýtaj sa, koľko majú pán a pani Smithovci rokov a čo tu budeme robiť,“ požiadala Mirka Zuzanu pošepky.

„Moja kamarátka nevie anglicky... ale naučí sa,“ vysvetlila, potom preložila, čo chcela Mirka vedieť.

„Pán Smith má deväťdesiattri a jeho manželka bude oslavovať budúci mesiac deväťdesiatku. Ona ešte chodí, ale jej muž John sa pohybuje už len na vozíčku. Preto sem agentúra poslala dve opatrovateľky,“ Mary sa unavene postavila a kývla im, aby išli za ňou.

„Teraz sa choďte vyspať, zajtra vám ukážem, čo budete robiť. Odchádzam až o niekoľko dní, tak budeme mať dosť času, aby sme všetko prebrali,“ pomaly vystupovali po drevených schodoch. Hoci sa snažili ísť potichu, ozvena ich krokov sa rozliehala po celej chodbe.

„A nebojte sa. Nestraší tu,“ dodala, keď videla, s akou panikou sa obzerajú dookola. „Asi pred rokom tu bol ich vnuk. Plánuje, že po ich smrti dom zmení na hotel. Alebo niečo také. Podarilo sa mi presvedčiť ho, aby starkým zatiaľ nič nehovoril, zabilo by ich to.“

Vyšli na tretie poschodie. Najskôr otvorila dvere napravo, potom aj tie oproti.

„Nemôžeme spať spolu? Aspoň prvú noc,“ zaúpela Mirka slovensky.

Mary nerozumela ani slovo, ale z výrazu Mirkinej tváre jej bolo jasné, čo povedala.

„V každej izbe je len jedna úzka posteľ. Je primontovaná, nedá sa preniesť. Ale nechajte si otvorené dvere, budete na seba aspoň vidieť.“ Zobrala baterku a ťažkými krokmi začala zostupovať dolu.