Novinky a akcie e-mailom
Chcete od nás dostávať novinky priamo na váš e-mail?

príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami

Úvod VYŠLO U NÁS A. Rynke: AFRICKÁ RUŽA

Slovenskí študenti Natália, Katarína, Julka, Daniel a Martin reagujú na výzvu charitatívnej organizácie pomôcť s výučbou angličtiny v jednom z početných sirotincov v najchudobnejšej krajine sveta, Malawi. Vybavení liekmi a radami pristanú v hlavnom meste Lilongwe. Podvyživené deti, ľudia zomierajúci na choroby, predsudky a ľahostajnosť, ale aj nekonečné zúfalstvo, to je skutočnosť, s ktorou sa dennodenne stretávajú. Nič nie je také, ako očakávali. Reverend, vedúci sirotinca Home of Hope v Mchinji, požiada dievčatá o pomoc. V odľahlej osade žije vyše dvadsať detí, ktorých rodičia zomreli na AIDS. Domorodci ich odmietajú, lebo sa boja, že dedine prinesú nešťastie. Treba sa o ne postarať. Dievčatá súhlasia. Katarína však v osade ochorie na maláriu a musí sa vrátiť späť do sirotinca. Natália sa rozhodne, že ostane. Domorodci jej dajú meno Irozi – africká ruža. Je krásna a je blondína,  nevhodná kombinácia pre Afriku. Mladí ľudia to pochopia, až keď ju unesie neznámy muž. Ako sa vyvinie jej ďalší osud? Podarí sa im zachrániť ju? Vrátia sa všetci šťastne na Slovensko?


recenzie:


ukážka z románu:


Katarína si všimla skupinku detí postávajúcu za náčelníkovým domom. Najstaršie nemohlo mať viac ako desať. Vyzeralo to, že sa boja priblížiť sa k ostatným. Všetky boli na kosť vychudnuté, s veľkými, nafúknutými bruškami a vypúlenými očami. Nevedela z nich odtrhnúť zrak. Pomaly sa postavila a ignorujúc nesúhlasné pohľady okolosediacich, prešla k nim. Zohla sa k malému, úplne nahému dievčatku a utrela mu soplíky rozmazané po celej tváričke. Vyzliekla si sveter, dieťa do neho zabalila a zodvihla ho na ruky. Harry k nej pribehol a dieťa jej zobral.

      „Katie, tieto deti sa nesmú priblížiť k ostatným,“ zašepkal. Videl, že nerozumie prečo, tak rýchlo dodal: „Sú to siroty odkázané na milosť ostatných. Každý sa ich stráni. Ich rodičia zomreli na AIDS,“ podal dieťa jednému z dievčat a ju ťahal naspäť k ostatným.

      Neverila vlastným ušiam. Naozaj to takto povedal?

      Domorodci si ich prestali všímať. Otočili hlavy k ženám, ktoré znovu začali spievať a tancovať. Vytrhla sa mu a so zúrivým pohľadom sa vrátila späť k sirotám. Sadla si na zem a kývla im, aby si prisadli. Ani jedno sa však nepohlo. Nechápala takúto krutosť. Čo nemajú v sebe kúsok svedomia? Obyčajnej ľudskosti? zazerala na dedinčanov.

      „Ak si náčelníka a celú dedinu rozhneváš, vôbec im tým ne-pomôžeš,“ povedal Félix, keď sa vrátil a spustil sa na zem vedľa nej. „Viem, ako to teraz znie necitlivo, ale musíš byť prešibaná, inak nič nedosiahneš. Storočné zvyky len tak ľahko nezmeníš. Počkaj, kým sa skončí uvítací ceremoniál, potom sa o ne postaráš.“

      Katarína pochopila, že hlavou múr neprebije a dala sa mu prehovoriť. Vrátila  sa  k  ostatným, ale  neustále sa  obzerala  za

úbohými, opustenými deťmi.

      Ženy tlieskali, podupkávali a pritom stále pozerali na ne.

      „O čom teraz spievajú?“ zaujímala sa Natália.

      „Volajú vás, aby ste šli s nimi tancovať. Choďte, nebojte sa, len ich napodobňujte, poskakovať predsa viete,“ povedal Félix tónom, z ktorého nebolo možné zistiť, či to myslí vážne, alebo si z nich uťahuje. „Budete ich potrebovať. Ako dobre viete, tu nie sú žiadne noviny ani televízia či internet, správy sa prenášajú iba spevom a tancom,“ pozrel Natálii priamo do očí. „Musíte sa naučiť rešpektovať ich spôsob života a nič nerobiť násilne. Ak budete od domorodcov niečo chcieť, povedzte to náčelníkovi a ten to so ženami vybaví. Váš odkaz odovzdajú aj do vzdialenejších obydlí.“

      „To myslíš vážne?“ Natália pochybovačne pokrútila hlavou. „Správy ako napríklad: po použití záchodu spláchnite a umyte si ruky?“ usmiala sa nakrivo.

      „Áno, napríklad aj také. Učte ich hygiene, vysvetľujte, ako sa vyvarovať chorôb, učte ich...“

      „... o potrebe antikoncepcie a rešpektovaní žien,“ skočila mu do reči.

      „Hoci aj o tom,“ súhlasil s ňou. „Rodičia tu vydávajú už aj desaťročné dievčatá, len aby sa o ne postaral niekto iný a sami sa ich zbavili.“

      „A tie potom rodia ako hrušky, každý rok,“ Natália si neodpustila ironickú poznámku a zatvárila sa znechutene.

      Katarína sa postavila a chvíľu ich ešte počúvala, potom sa pridala k tancujúcim ženám. Snažila sa po nich opakovať pohyby, ale veľmi jej to nešlo. K Natálii pristúpila mladá žena, podala jej ruku a ťahala ju za sebou. Natália sa pozrela na Félixa a vyplazila mu jazyk.     

      „Idem spievať o potrebe kastrácie zopár mužov,“ zakričala.

      Ngoni po čase zodvihol palicu a pobúchal ňou po zemi. Tancujúci si  sadli na zem a  počúvali ho. Najskôr  povedal  niekoľko

viet v jazyku chewa. Videli, že ľudia s porozumením prikyvujú. Keď dal rukou znamenie, že sa ceremoniál skončil, odišli. Náčelník si sadol na zem vedľa Harryho a prešiel do angličtiny.

      „Robíme pre siroty, čo sa len dá,“ povedal a zapálil si cigaretu. Harry mu dal celú škatuľku, aby na neho urobil dobrý dojem. „Nemáme dosť ani pre seba, nieto ešte pre ne. Ale vydelil som im kukuričné pole, nech si dačo samé dopestujú.“

      „Preboha, veď sú to ešte len deti! Nevládzu robiť takú ťažkú prácu!“ zhrozila sa Katarína.

      „Minulý mesiac sme im dali kozu, ale zdochla,“ oponoval náčelník. Katarína ho však podozrievala, že klame.

      „Budete bývať v chalupe môjho syna. On s rodinou sa zatiaľ presťahuje ku mne,“ Ngoni sa postavil a kývol, aby ho nasledovali.

      Synove obydlie bolo len o niečo menšie ako otcove. Tiež nemalo dvere, ale plachta, zakrývajúca otvor, sa zdala byť dostatočne hrubá. Za domom uvideli z dreva zbité chlieviky pre kozy a sliepky.

      Katarína odhrnula plachtu a nakukla dovnútra. Malá miestnosť bola okrúhleho tvaru a namiesto dlážky mala len udupanú zeminu. V strede sa vynímalo vyhasnuté ohnisko s niekoľkými balvanmi na sedenie. Aha, teraz už viem, prečo je hore na obydlí ten otvor, pomyslela si.

      „Pomôžeme vám zavesiť siete proti moskytom a  pôjdeme,“ povedal Harry a nasmeroval si to k autu, aby doniesol batožinu.

      „Ste si isté, že to tu zvládnete? Nechcete sa radšej vrátiť späť?“ Félix skúmavo pozeral na Natáliu. Vyzerala, akoby bola mysľou niekde inde.

      „Nie, Félix, ostávame. Nechajte nám tu všetko, čo môžete. Hlavne lieky, prikrývky, všetko, čo vám nebude chýbať,“ odpovedala namiesto nej Katarína.

      Harry doniesol z auta dve rohože, spacáky a deky a potom s Félixom zakvačili nad ich lôžka moskytiéry.

      „Aj keď je dosť chladno, siete si pred spaním vždy zatiahnite, aby ste z komárov nedostali maláriu. A nechám vám tu aj tento ešus a nožík, zídu sa vám,“ ponúkol sa Harry a objal najskôr Natáliu a po nej aj Katarínu. Félix im podal iba ruku.

      „O dva týždne pôjdeme navštíviť Jerissona, tak prídeme aj za vami a donesieme vám ešte nejaké veci. Zatiaľ sa teda držte,“ rozlúčili sa a nasadli do auta.

      Dievčatá za nimi pozerali, až kým sa im nestratili z dohľadu. Náčelník vzápätí zmizol v jednom z domcov.

      „Poďme pohľadať tie deti,“ navrhla Katarína. Z kufra vybrala niekoľko fľaštičiek s detskou výživou, šumivý celaskon a litrovú fľašu s vodou. „Máme len dva poháre a dve lyžičky. Ako ich všetky nakŕmime?“

      „Alebo im dáme piť z fľaše, alebo obetujeme jeden pohár. My dve budeme piť z toho istého,“ navrhla Natália. „A rovnako môžeme spraviť aj s lyžičkou, teda... ak súhlasíš.“

      Katarína vďačne prikývla. Kufre si uložili do zadnej časti miestnosti a vyšli von. Prekvapilo ich, že nikoho nevidia. Po uvítacom ceremoniáli sa akoby všetci prepadli pod zem.