Príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami indiánskych detí - obetí kultúrnej genocídy, ktorej sa na nich dopustila cirkev a kanadská vláda v 20. storočí.

Úvod Na čom pracuje Erika Jarkovská

Dej románu sa odohráva na jeseň roku 2008 a v 40. rokoch 20. storočia v kanadských provinciách Saskatchewan a Manitoba.

   Hlavnými hrdinami sú sedemdesiatnici Matthew Scott a Tantoo Hartnerová, Indiáni z národa Kríov, ktorí na vlastnej koži zakúsili "prevýchovu" v cirkevných školách - v škole Svätého Barnabáša v Onion Lake a Svätého Filipa v Kamsacku. Prevýchova ich život poznačila viac, než si pripúšťali. Matthew si nerozumie so svojimi deťmi, žije osamelo v malom meste a má predsudky voči belochom. Tantoo, kedysi slávna primabalerína a profesorka na vysokej škole, žije s jedinou dcérou, ktorú sa snaží utešiť v jej depresii a smútku za manželom, ktorý umrel iba nedávno.

    Keď Komisia pravdy a zmierenia, zameraná na odhaľovanie zločinov v cirkevných školách, začína svoju aktívnu činnosť, Matthew sa tiež rozhodne prehovoriť. Vyhľadá svoju spolužiačku a prvú chlapčenskú lásku. Vypátrať mu ju pomôže belošský mladík Daniel Tait - sused odvedľa s nie ktovieakou minulosťou, navyše nedávno vyšetrovaný na polícii kvôli vražde starého Indiána z rezervácie.

   Daniel pochádza z rodiny alkoholikov a po smrti priateľky narkomanky sa útekom z mesta, v ktorom vyrastal, snaží vysporiadať s minulosťou drogového dílera. Ako sa zdá, všetci protagonisti príbehu si ako trestanec guľu vláčia so sebou vlastnú minulosť. Dokážu vystúpiť z jej tieňa, dokážu o nej konečne hovoriť, ba otvorene vypovedať pred verejnosťou? A čo kanadská spoločnosť, ako sa k odhaleným skutočnostiam a praktikám v cirkevných školách postaví ona? 



Motto príbehu:


Každú ľudskú chybu možno odpustiť, iba neľudskosť nie.


Walt Whitman



Ochutnávka z románu:


Už ani tie hviezdy nie sú ako kedysi, pomyslel si so zvláštnou nostalgiou, čo k nemu znenazdania priplávala. Vždy sa na ne rád pozeral. Zvykol ich obdivovať už ako chlapec z okna ich domu v Poundmaker, keď naťahoval krk a vykrúcal hlavu, aby dovidel na oblohu ponad okolité strechy. Nemal ozajstnú posteľ, iba matrac položený na doskách a betónových kvádroch. No okno mal priamo nad hlavou. V lete, keď bývalo otvorené, bolo cítiť vôňu teplej zeme. Minulosť k nemu priviala spomienku, v ktorej mu hviezdy pripadali ako tisícky malých žiaroviek, čo zdobili klenbu vstupnej brány cirkusu a obrovský stan. Mal možnosť ho zo dva razy vidieť, keď ho starší súrodenci vzali do neďalekého Cut Knife pozrieť si umenie kočovných komediantov. Do istého času si dokonca myslel, že tam hore niekde sídli láskavý Boh. Počul o ňom hovoriť kazateľa v kostole a myslel si, že keď pozerá na nebo, pozerá sa tej nadprirodzenej bytosti priamo do tváre. Neraz mal pocit, že Boh naňho prostredníctvom niektorej z hviezd žmurká a tak žmurkal aj on na neho. Ale potom mu otec povedal, že niečo také nie je možné, lebo hviezdy nežijú tak ako ľudia a že všetko, čo sa o nich bude chcieť dozvedieť, sa jedného dňa dozvie v škole.
    Matthew sa náhle zamračil, striasol sa, no nie kvôli sviežemu vánku, čo k nemu skĺzol sponad striech. Mal pocit, akoby ho preskočila smrtka. Kdesi v jeho vnútri sa pohol dávno zabudnutý pocit. Pred mnohými rokmi ho zatlačil na samé dno, no teraz sa znenazdania pýtal na povrch. Pošúchal si predlaktia, lebo pocit, ktorý ani náhodou nechcel pomenovať, v ňom vyvolal svrbenie.
    Už sa chcel otočiť a vrátiť dovnútra, keď mu pohľad zablúdil k susednému domu. Patril drobnej, po všetkých stránkach samotárskej a preto aj trochu čudáckej žene. Volala sa Woodová. Pokiaľ si spomínal, žila tam, už keď sa sem s Janice nasťahovali a to bolo pred dobrými dvadsiatimi rokmi. Prišli vtedy iba s najmladším synom Elliotom. Starší synovia mali už svoj život. Wilton zostal v Saskatoone s rodinou. James žil v Regine, kde študovala aj dcéra Delia na obchodnej škole. Nerada však chodievala domov.
    Čo budem v tom zapadákove robiť? argumentovala Delia takmer zakaždým, keď jej Janice telefonovala a potom mu tlmočila jej slová. Neskôr sa už Janice prestal spytovať, prečo ich dcéra nechodí domov. Celkom mu stačil manželkin povzdych a smútok v očiach, keď zložila slúchadlo telefónu. No spomenul si aj na to, že Delia nerada chodila domov aj pokým bývali v Saskatoone a to rozhodne zapadákov nebol.
    Chcel sa konečne pobrať dovnútra, lebo mu začínalo byť chladno. Ako tak pozeral na biedne obydlie – bol priam zázrak, že tašky na streche, čo už na pohľad ledva držali pokope, ešte neodvial vietor –, pohľad mu padol na bielu Toyotu pikap zaparkovanú vzadu. Potom si všimol, že jedno zo zadných okien domu vrhá na trávnik slabý lúč svetla. Ktovie čo tak neskoro v noci ešte robí to chlapčisko, pomyslel si.
    Už takmer dva roky, odvtedy čo stará Woodová umrela, sa o dom nikto nezaujímal. Nijaký príbuzný ani kupec, veď kto by aj vyhodil peniaze za takú barabizňu. Jeho syn Elliot, ktorý pracoval ako zástupca šerifa, sa zmienil, že ho radnica s najväčšou pravdepodobnosťou napokon odkúpi a nechá zbúrať, lebo žalostný stav domu iba kazí vzhľad tejto štvrte. S tým však budú musieť ešte chvíľu počkať, vysvetľoval Elliot, či sa predsa o dedičstvo niekto neprihlási. Matthew sa do zákonov nevyznal. Stará Woodová bola beloška a on sa do záležitostí bielych nikdy príliš nestaral. Už to bolo dosť, že býval v belošskej štvrti. Jeho pozorným očiam však neuniklo, že koncom júna sa odrazu začalo v zadnej časti domu svietiť. O čosi neskôr na trávniku za domom začal parkovať červený športiak – starší ročník chevroleta. Keď sa o tom zmienil Elliotovi, dozvedel sa, že do domu sa nasťahoval vnuk starej Woodovej, ktorý prišiel zo Saskatoonu.
    „A nie je divné, že tak odrazu?“ pýtal sa Matthew syna. „Nespomínam si, že by za ňou niekedy niekto prišiel, tobôž nie príbuzný.“
    „Nuž,“ odvetil Elliot, „chlapec je podľa papierov naozaj Woodovej vnuk, overovali sme to na matrike v Saskatoone. Volá sa Daniel Tait, jeho matka, jediná  Woodovej dcéra, je však tiež po smrti. Umrela, keď mal chlapec desať rokov, bola alkoholička. A ani otec mu už nežije, spáchal samovraždu. Chlapca sme preverili aj na tamojšom policajnom okrsku. Nemá ktovie akú povesť, ale dáme si tu naňho pozor. Zatiaľ seká dobrotu, našiel si prácu v Sunnys´Auto Body, Sam ho u seba zamestnal ako automechanika.“
    Hm, prečo teda ešte nespí, zasran jeden, veď ráno vstáva do práce?, napadlo Matthewovi, akoby ho mal azda na starosti. No potom si spomenul, že ráno netreba vstávať skoro kvôli práci, pretože bola sobota. Možno ho prišiel ktosi navštíviť, dumal ďalej, pozerajúc na pikap. Športiak, ktorý tam stával predtým, teraz nikde nevidel. Pripadalo mu to preto divné, ale dlhšie sa tým nezaoberal. Ktovie koľko je hodín, pomyslel si; keď vstával, aby sa vymočil, ani sa nepozrel na hodinky. Ale podľa toho, ako sa zvykol budievať kvôli plnému mechúru, vždy približne v rovnakom čase, hádal, že môže byť niečo po polnoci.

„Každú ľudskú chybu možno odpustiť, iba neľudskosť nie.“
– Walt Whitman

Zdroj: http://citaty-slavnych.sk/autori/walt-whitman/?q=52